Niektorí ľudia sú skutoční majstri sveta v pretvarovaní. A dokážu sa pretvarovať aj neskutočne dlhú dobu. Sú na to jednoducho odborníci od narodenia. Často ani sami nevedia, prečo sú schopní urobiť také veci, ktoré by iní ľudia nikdy neurobili. A iní ľudia sú zase až takí dobrí, pokorní, slušní a empatickí, že ich iní dokážu zmanipulovať až tak, že ich pripravia o zdravie. Takto to bolo aj v živote Zlatice a Róberta.
Zlatica nemala konkrétnu predstavu o živote, vedela však presne, že niečo musí zmeniť. Sústavná nespokojnosť nahlodávala jej dušu čoraz viac. Ťažko sa jej zobúdzalo, škola ju nebavila, a to, že musí chodiť popoludní na brigády do kaviarne jej tiež neprispievalo k dobrej nálade. Unudená tvár, oči bez vyžarovania, kôpka nešťastia. Samozrejme, na fotkách, ktoré sústavne vkladala na Instagram, vedela zahrať šťastné dievča, ktorému nič nechýba a pre ktoré je svet záhradou radosti a spokojnosti. Dlho sa v Zlaticinom živote nič nemenilo. Jeden nudný deň sa striedal s ďalším. Tak ako po iné dni, tak aj dnes vkročila do kaviarne, kde každé popoludnie chodila na brigádu. Pri predstave, že ďalšie popoludnie bude obskakovať zaľúbené páriky, veselých turistov či klebetné kamarátky, sa jej urobilo zle. Ale robiť musela. Žila s matkou a jej priateľom v podnájme. Pretĺkali sa takto už niekoľko rokov, lebo kvôli exekúcii prišli o byt. Príjmy matky a priateľa neboli veľké, nájomné vo veľkom meste pohltilo väčšinu peňazí, a tak Zlatica si na svoje potreby musela zarábať sama, a to aj napriek tomu, že bola len v maturitnom ročníku na gymnáziu. Bola vyčerpaná, unudená, zhnusená svetom.
Po pár mesiacoch sa však predsa len niečo stalo. Do kaviarne totiž prišiel Róbert – nový brigádnik. Očkom pozrela naňho. Nepáčil sa jej. Veď bol nízky, nevýrazný a jeho riedke vlasy mu tiež nepridávali na kráse. Bola však rada, že sa bude mať aspoň s kým porozprávať, lebo sa javil ako dosť komunikatívny. A bol tiež veľmi úctivý a slušný. To sa v dnešnej dobe tiež často nevidí. Zistila, že študuje právo, pochádza z malej dedinky na strednom Slovensku a je rád, že našiel brigádu v kaviarni, kde si bude môcť cez víkendy privyrobiť, pretože nechcel bývať na internáte, a tak si prenajal jednoizbový byt, aby sa mohol dokonale sústrediť na štúdium. Lenže byt bolo potrebné zaplatiť. A mama predavačka a otec učiteľ nemali taký príjem, ktorý by pokryl synove náklady v meste, a tak musel brigádovať.
Pri slove byt Zlatici zaplesalo srdce a keď zistila, že Róbert má ešte aj auto, ktoré mu otec daroval, začala pripravovať svoj plán. Už sa jej fakt nechcelo bývať v maličkom byte s mamou a s jej večne opitým priateľom, a tak sa rozhodla, že sa akože do Róberta zamiluje. Nevidela problém v tom, že by ho nemohla „zbaliť“. Prezradil jej o sebe takmer všetko. Vedela, že ešte nemal žiadnu priateľku, a tak postupnými krokmi získala to, čo tak veľmi chcela. Bolo jej až smiešne, ako ľahko sa jej to podarilo. Róbert bol ľahko manipulovateľný, a tak o tri mesiace už bývala v jeho byte. Lenže ten bol fakt extrémne malý. Nepáčilo sa jej to. Začala na neho tlačiť, aby sa presťahovali do väčšieho. A čoskoro aj tento Zlaticin sen sa stal pre ňu realitou. Sľúbila jeho rodičom, že bude dávať polovicu sumy za nájomné, ale keď tie slová hovorila, sama tomu vôbec neverila.
Dni plynuli. Róbert sa tešil, že môže študovať právo, cez víkendy chodil na brigády a žiaril šťastím, lebo bol prvýkrát v živote zamilovaný. Keď Zlatica zistila, že Róbertovej mame nerobí problém kedykoľvek dať peniaze synovi na jedlo, oblečenie, knihy či na nájomné, povedala si, že ukončí brigádu a povie, že sa ide učiť na prijímacie skúšky na vysokú školu a na maturitu. Vedela, že zmaturovať nebude problém a napokon sama seba presvedčila, že by bolo dobré ísť aj na vysokú školu, veď predsa nechce robiť celý život čašníčku v kaviarni. Rozhodla sa študovať výtvarné umenie.
A tak Zlatica prestala pracovať. Samozrejme, nemala žiadne peniaze. Ale nič jej nechýbalo. Róbert ju do školy vozil autom, večer vždy niečo uvaril alebo si objednali jedlo priamo do bytu. Róbert sa väčšinou učil, písal seminárne práce a Zlatica si pozerala filmy alebo sa hrala počítačové hry. Občas namaľovala nejaký obraz, aby mala materiál do portfólia, ktoré mala odovzdať na prijímacích skúškach. Róbert si však postupne začal uvedomovať, že peňazí je treba stále viac a viac. Nájomné, benzín, jedlo, rôzne poplatky…Musel začať pracovať aj v týždni. Večer potom úplne vyčerpaný si sadal ku knihám a bol rád, že v noci spí aspoň 4 hodiny. Mama síce peniaze poslala vždy, keď poprosil, ale stále ich bolo málo. Niekedy už nemal ani na poriadne jedlo. V takomto marazme a vyčerpaní si ani nevšimol, že so Zlaticou už nemajú toho veľa spoločného. Prišlo skúškové obdobie a prioritou sa stala škola. Nemal chuť riešiť svoj vzťah. Odložil to na prázdniny. Ale prázdniny, leto a slnko priniesli do vzťahu novú energiu a Róbert začal mať pocit, že všetko je v poriadku. Až jeseň Róbertovi otvorila oči.
Najprv sa dozvedel, že Zlatica na skúškach na vysokú školu ani nebola. Nechcelo sa jej. V tej chvíli si uvedomil, že celý ten čas, čo bola sama v byte, sa neučila, ale asi len pozerala filmy a hrala sa hry. Až vtedy sa mu v hlave rozsvietila signálka, ktorá ho upozornila na to, že on drel ako otrok na brigádach, učil sa, varil a nespal. Zlatica mu sľúbila, že sa zamestná. Začala sa však vyhovárať, že si nemôže nájsť prácu. Róbert síce tomu neveril, ale dal jej čas. Najviac ho hnevalo to, že aj napriek tomu, že nechodí do školy a ani nepracuje, takmer nikdy neporiadi byt, nenavarí…Cítil sa v pasci, z ktorej sa potreboval čo najskôr dostať von. Čakali ho však ďalšie skúšky v rámci zimného semestra. Naozaj nemal silu nič riešiť. Vedel však, že by ho zachránil rozchod a presťahovanie na internát. Nevládal už tak veľa pracovať a ešte aj študovať. A to, že mama mu už dala pomaly desaťtisíc zo svojich úspor, to mu jeho svedomie zaťažovalo najviac. Hneval sa sám na seba, že si nevie urobiť poriadok v živote a nedokáže rázne uskutočniť rozhodný krok. A Zlatica sa nezmenila, neuskutočnila nič zo svojich sľubov. Róbert bol na všetko sám takmer pred kolapsom z vyčerpania a ona večne v posteli s notebookom v ruke.
Keď človek nedokáže, nechce alebo nevie riešiť dôležité veci, zariadi to vesmír sám. Róbert na Vianoce ledva prišiel domov. Posledné kilometre odšoféroval s vypätím posledných síl. V horúčke, s bolesťami kĺbov, žalúdka, chrbtice a čo je najhoršie aj so psychickými problémami. Potom už veci dostali rýchly spád. Nasledovala návšteva psychológa, neurológa, rehabilitácie… Diagnostikovali mu syndróm vyhorenia. Liečba trvala rok. Našťastie mu dovolili prerušiť štúdium. Záležitosti ohľadom bytu vyriešil otcov brat – právnik. A ten vybavil aj záležitosti so Zlaticou, ktorá sa musela z bytu vysťahovať. Dodnes nikto nevie, kde vlastne išla a čo robí. A v podstate to nikoho ani nezaujíma. Po roku Róbert začal opäť študovať. Býva v internátnej izbe so svojím spolužiakom a je spokojný. Dnes si veľmi dobre uvedomuje svoju nekonečnú naivitu a dobrotu, vďaka ktorej naletel a uveril ilúzii lásky. Bude sa musieť ešte dlho učiť porozumieť vzťahom a ženám. Ale zostáva dúfať, že sa snáď dobre poučil a dá si už pozor. I keď v dnešnom svete je to čoraz ťažšie.
Autorka: Jarka Koníčková
