Dnes sa nad týmto online obdobím zamyslím aj ja, aby nepísali stále úvahy len žiaci.
„Počujeme sa? Počujete ma? Dajte si v nastaveniach nižšie zvuky, aby sa nám to neozývalo. Som rada, že vás vidím.“ Týmito vetami by sa dali charakterizovať moje dni na začiatku nášho vyučovania. Poviem vám pravdu, vyskúšala som veľa vyučovacích metód, mnohé som sama vymyslela, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že takto raz budem učiť. Prišlo to zo dňa na deň. Nikto nevedel, čo sa vlastne ide diať. V prvých dňoch ma zachránil EDUPAGE. Vyskúšala som si, aké to je komunikovať so žiakmi cez e- mail. Nebolo to zlé. Známky veľmi dobre nahradilo koučovanie. Napísali sme si navzájom veľa úprimných mailov a možno sme sa cez písmenká ešte lepšie spoznali. Žiaci boli fantastickí. Niekedy mi bolo večer až od šťastia do plaču, že sú takí úžasní, že sa snažia, že robia, že to neflákajú. S piatakmi a šiestakmi pomohli rodičia a aj im patrí veľká vďaka za to. Boli fakt úžasní! Povedala som si, že si musím nastoliť pravidelný režim. To bol základ. Bez toho by to proste nešlo. A tak som varila ráno o šiestej, lebo cez deň na takéto veci nebol čas. Každý tretí deň som upiekla aj rožky alebo žemle. Toto som dovtedy nikdy nerobila. Do obchodu sme chodili len raz za 2 týždne, takže to bolo potrebné. Začala som učiť o ôsmej. Zadala som úlohy. Samozrejme, maily s vypracovanými úlohami chodili celý deň a bolo ich potrebné opraviť, reagovať na ne, odpovedať na každý jeden mail. Bez toho by to proste nešlo. A potom som si na to zvykla a tešila som sa na každučký z nich, lebo som vedela, že sa za ním skrýva duša mojich žiakov. O 14.00 som vždy vybehla na „starú cestu“. Potrebovala som vzduch a hlavne kroky. Chodila som dovtedy, kým ich nebolo aspoň 9000-10 000. A potom znovu, až do neskorého večera, som reagovala na maily.Takto som fungovala dva týždne. Priznám sa, niekedy som nevedela, ktorý je deň, hodina…Ale začala som lepšie spávať. Tak, super. Aspoň to! Už v tomto období sa veľa žiakov prihlásilo na Messenger a písali sme si aj tam. Také malé správičky o tom, čo treba ešte urobiť, ako to urobiť a podobne. Na Facebooku veľa učiteľov písalo o tom, že zavádzajú online hodiny. Najprv sa mi to zdalo absurdné. Nemala som doma ani kameru, ani mikrofón a hlavne nemala som doma Tomáška, ktorý by mi to všetko nainštaloval. A tak sme začali s manželom zháňať potrebné veci. V období, keď bol vrchol nákazy a obchody boli zavreté, to bolo dosť náročné kúpiť. Ale napokon mi manžel zohnal mikrofón, brat kameru a stretla som sa aj s tým, že jeden predavač v obchode mi chcel z domu doniesť vlastnú kameru, len aby som mohla učiť. No, nemala som slov… Úžasný človek. Všetkým som neskutočne vďačná. Začali sme inštalovať, ale nešlo to. Musela som čakať na Tomáška, lenže ten nechodil. Nedalo sa. Mal svoje povinnosti a ja som hrdá na neho, že robil to, čo robil. A tak mi jedného dňa napadlo, idem učiť cez mobil. Jediný program, ktorý som ovládala, bol Messenger. Nikdy som dovtedy nič iné nepoznala a ani som nič nepotrebovala. Žiaci poznali tiež len Messenger. Tak sme začali spoločne premýšľať, čo urobíme. Messenger funguje len pri 8 ľuďoch. Takže nastal čas, keď som si musela rozdeliť triedy na skupiny. Takže namiesto 5 tried nám vzniklo 10 skupín. V tomto období mi veľmi pomohli niektorí žiaci, ktorí za niekoľko hodín dokázali vytvoriť tých 10 skupín. Sama by som to robila dlho. Nikdy nezabudnem na to, ako veľmi mi pomohla Lea Dubovská, Samko Broďáni, Nikolka Dubovská, Jakub Dovec, Marek Kuzma, Filip Planý…(Ak som na niekoho zabudla, tak prepáčte). Za niekoľko hodín sme sa mohli začať online učiť. Priznám sa, zo začiatku to bol totálny chaos. Zaviedla som si zošit, do ktorého som si písala, s ktorou skupinou som hodinu už mala, s ktorou ešte hodinu mám mať…Bolo ťažké zosúladiť prácu 10 skupín. Asi po týždni sme si urobili rozvrh hodín a dnes fungujeme na sekundu. Naše vyučovanie má 45 minút a preberáme presne to, čo v triede. Niekedy robíme aj podobné činnosti ako v triede, ale všetko je to zamerané hlavne na sluch. Zvykli sme si. Učíme sa nové učivo, opakujeme, ba dokonca už robíme aj rôzne tvorivé činnosti. Aspoň niekedy. Úžasné je, že keď píšeme diktát, deti nepodvádzajú. Povedia presne toľko chýb, koľko urobili. Čo považujem za najväčší zázrak, je to, že sa neučíme pre známky. Učíme sa, lebo chceme niečo vedieť. Chceme to učivo proste dobrať. Nechcem idealizovať. Nefunguje to na 100 percent, ale na 80 percent určite. Chcem poďakovať aj deviatakom, ktorí aj napriek tomu, že tušia, že sú už asi prijatí, na hodiny väčšinou chodia a všetko opakujeme, ako keby išli na skúšky. Vždy im budem vďačná za tento fantastický prístup. Všetky triedy sú úplne úžasné a ja všetkým z celého srdca za to ďakujem. Naučili sme sa pozerať na naše tváre cez obrazovky, na svoje počítače alebo mobily v detských izbách, naučili sme sa posielať si správy cez Messenger, vieme sa vždy všetko dohodnúť a ak aj zvuk dobre funguje a nič sa neozýva, tak hodiny prebiehajú fajn. Sú dni, keď sa už s niektorými skupinami na seba veľmi tešíme a už vopred si posielame srdiečka. No nie je to úžasné? Popri tom všetkom však nezabúdame na náš sen, konečne sa už stretnúť v triedach a pozrieť si do očí. Ale pevne verím, že aj to príde.
No aj som si zvykla, že práve teraz prežívam čas, keď môžem na sto percent odovzdávať zo seba to, čo považujem za svoje poslanie. Som tu pre mojich žiakov prakticky celý deň, okrem času, keď spím. Nechodím nikde, len do lesa. Povedala som si, že sa môžu kedykoľvek čokoľvek pýtať. Odpoviem. Tak mi napadá, že som práve kvôli tomuto musela odísť z mojej milovanej Banskej Bystrice do Liptovskej Osady. Konečne asi dostávam odpoveď na otázku, prečo som tu v tejto dedine a čo tu vlastne robím. Za tieto dni som stretla na lúkach, cestičkách a v lese aj veľa inšpiratívnych ľudí. Ďakujem im, že ma inšpirovali napríklad k chôdzi s paličkami. A tak už nechodím len na prechádzky, ale zrýchlila som svoju chôdzu a robím Nordic Walking. Dvakrát denne sa otužujem studenou vodou. (To si ma aj ty, Filip, inšpiroval). Zatiaľ vo vani, ale moje jazierko v lese už na mňa čaká. To je môj sen, ponoriť sa doň. Bez cvikov na chrbát by som sa tiež nezaobišla. Veď sedieť celý deň, to zdraviu neprospieva. Joj, koľkokrát denne spomínam na schody, po ktorých môžem každú prestávku v škole chodiť. Tiež som si uvedomila, čo potrebujem a v čom sa musím zdokonaliť. Potrebujem super notebook, super mobil a super platformu na online vyučovanie. Taká super platforma už na mňa čaká v Košiciach. Dostanem veľký darček, ale nebudem to prezrádzať dopredu. Ale k tej sa dostanem až po zakúpení notebooku a budem vás o tom informovať. Teraz musím šetriť na tieto veci. Toto sú tie materiálne veci. A tie duchovné? Tých je najviac. Za mnohé vďačím. Predovšetkým som vďačná Bohu za všetko. Za zdravie, chuť, silu, energiu, nové nápady a za lásku. Ďakujem za úžasnú rodinu, za fantastického manžela a syna, ktorí ma vo všetkom podporujú a chápu ma. Som vďačná za všetkých fantastických ľudí, ktorých som počas týchto dní stretla. Spoznala som niekoľkých nových a niektorých už známych som spoznala v novom svetle. Úplne ináč vidím aj vás, milí moji žiaci, a mám vás úprimne rada. Neviem, dokedy budeme ešte doma a kedy sa vlastne uvidíme. Nikto v týchto dňoch presne nevie, čo bude ďalší deň. Momentálne, 6.5.2020, som vďačná za to, že máme vytvorený systém a že pomaly doberáme učivo, a tak si o pár dní budeme môcť povedať, že sme to snáď zvládli a s chuťou sa pustíme do opakovania.Tak, ja končím toto moje malé zamyslenie nad uplynulým obdobím. Teraz otvorím EDUPAGE, pozriem sa, ako ste napísali testy a potom vložím na moju webovú stránku básničky o jari, ktoré ste napísali. Dobrú noc. Zajtra sa vidíme. Dúfajme, že internet bude dobre fungovať. A nezabudnite si znížiť zvuky v nastaveniach 🙂