Motivačná koučka Patti Dobrowolski tvrdí, že svoje životné ciele je dôležité si NAKRESLIŤ. Radí, že ak si ich nakreslíte, máte až o 80% vyššiu šancu ich dosiahnuť. Obrazy podľa nej privádzajú ľudí k činom. Podľa nej si človek má nakresliť dve polia. Naľavo si má nakresliť súčasnú situáciu a napravo predstavy o budúcnosti. Tá, o ktorej snívate, má byť čo najviac farebná a detailná. Taktiež hovorí, že musíte svoje sny vidieť, veriť v ne a konať.
Patti napísala o dosahovaní cieľov napr. knihu Kreslenie riešení: Ako vizualizovanie cieľov zmení tvoj život. Viac o cieľoch si môžete prečítať aj v článku: http://www.eduworld.sk/sk/myslite-ze-sa-vase-sny-stanu-skutocnostou-nestanu!aid=401
Uvedenú techniku som využila na vyučovaní so svojimi žiakmi. Mali sme v pláne so siedmakmi písať slohovú prácu s využitím rozprávacieho slohového postupu, a tak som si povedala, že budú písať o svojej budúcnosti. Najprv sa im do snívania o budúcnosti nechcelo veľmi pustiť, báli sa popustiť uzdu fantázii, ale keď som im rozdali výkresy a pastelky, o niekoľko minút sa situácia začala meniť. Čudovali sa, ako výkresy a pastelky môžu súvisieť s písaním slohovej práce. Ale môžu!
Postupovali sme presne podľa pokynov Patti Dobrowolskej. Na ľavú stranu nakreslili nevýraznými farbami svoju prítomnosť a na pravú stranu sny o svojej budúcnosti. Viacerí žiaci si ich rozdelili na viac častí – rodina, kariéra, záľuby a podobne. Tým, že kreslili a práca s pastelkami im trvala dlhšie, boli takto nútení viac premýšľať a mám pocit, že ich to celkom zaujalo. Keď obrázky dokreslili, pustili sa do písania slohovej práce, ktorej názov bol: Môj život o 15 rokov. Prácu si rozdelili na dve časti. V prvej písali o tom, čo robili a aké mali pocit, keď mali 13 rokov a boli žiaci základnej školy, no a v druhej časti sa preniesli o 15 rokov dopredu a písali o svojom živote. O tom, čo robia, či už majú vlastnú rodinu, kde žijú a podobne. Po počiatočnej váhavosti nastúpila fáza tvorenia, ktorá sa pre mnohých stala zaujímavou a príjemnou. Myslím, že slohové práce sa im celkom vydarili, lebo vďaka téme sa zahĺbili do seba, snívali o svojom živote a keď som im povedala, že je veľká pravdepodobnosť, že sa im mnohé z vecí môžu aj naozaj splniť, nakoniec do práce dali značnú časť svojej energie. Som rada, že sme si so žiakmi mohli vyskúšať niečo nové. Zostáva len dúfať, že keď si moji žiaci po rokoch svoje slohy prečítajú, budú môcť skonštatovať, že sa im predsa len niečo (alebo všetko) z vysnívaných vecí splnilo.
Ukážky prác žiakov:
Spomínam si na časy, keď som veľa sníval. Nemal som žiadne povinnosti, iba školu. A potom ešte prekrásne chvíle, keď som chodil s kamarátmi jazdiť na motorkách. Chcel by som zažiť tieto časy, keď som mal trinásť rokov. To bolo presne to obdobie, keď som sníval, že sa raz stanem výborným pretekárom na motorkách.
Teraz som už dospelý, mám veľa povinností, ale nie je to až také zlé. Mám už tri deti. Hlavne cez víkendy chodím s nimi na moju motorkársku trať a učím ich jazdiť. Veľmi rád im ukazujem, ako vyzerá krásna a dobrá jazda. No niekedy sa s nimi hrám aj na dvore. Najčastejšie umývame motorky, ale tiež sa staráme o okolie nášho domu. Deti mi rady chodia pomáhať aj do môjho autoservisu. Robia to s nadšením. Sú presne také isté, aký som bol aj ja. Ja mám túto prácu veľmi rád. Sníval som o nej od detstva. Konečne si motorky dokážem opraviť sám a nemusím s nimi chodiť po rôznych autoservisoch. Keď je to potrebné, pomáham manželke, veď to tak robil aj môj otec.
Už sa teším, keď zostarnem ešte viac a budem starý otec. Potom sa budem pozerať na vnúčatá, ako jazdia na motorkách. Verím, že sa motorkárska vášeň v našej rodine bude dediť z generácie na generáciu. ( Marek, 7.A)
…………………………………………………………………………………………………………………………………
Keď som mal trinásť rokov, vždy som sníval o tom, že budem úžasný archeológ. Hoci sa mi v tej dobe veľmi učiť nechcelo a stále som sa iba hral na počítači, všetko sa zmenilo na vysokej škole, ktorá ma naozaj bavila. A tak sa mi nakoniec môj sen splnil.
Píše sa rok 2029. Práve som vstal a usmieva sa na mňa prekrásne ráno. Nachádzam sa spolu s kolegami v hoteli v Pekingu. Čaká nás ešte cesta na púšť Gobi. Pripravujeme posledné zásoby a ukladáme ich do nášho terénneho auta.
Keď sme na druhý deň dorazili do púšte, bolo už ráno. Našťastie, lebo v púšti je v noci veľká zima. Len čo sme dorazili, privítali nás miestni archeológovia. Vybalili sme si nástroje a začali sme pracovať. Celý deň sme nič nenašli, ale večer sa to zmenilo. Objavil som časť lebky a pár zubov. Patrili Tyranosaurovi Rexovi. Pokračovali sme v kopaní do neskorých večerných hodín. O týždeň sme vykopali celú kostru. Bola úplne kompletná. V tej chvíli som však netušil, že na mňa čaká ešte krajší nález. Keď som prišiel v noci do hotela, čakala na mňa SMS. Egyptskí archeológovia ma prosili, aby som sa okamžite prišiel na Saharu. Ponáhľal som sa, tušil som, že sa deje niečo dôležité. Keď som prišiel na miesto, môj zrak padol na kostru obrovského dinosaura. Nikto nevedel, aký je to druh. Ja som to vedel hneď. Bol to môj obľúbený Spinosaurus, ktorého som obdivoval už ako malé dieťa.
A tak som ako archeológ chodím po celom svete. Už desať rokov som najznámejším archeológom na svete. Keď som mal trinásť rokov, každý deň som sníval o tom, že budem archeológom. Dnes, po rokoch môžem povedať, že snívať sa oplatilo. Splnil sa môj najväčší sen a som veľmi šťastný. (Martin 13 rokov)
