Každý deň máme možnosť začať odznova. Možno ináč, možno lepšie. Samozrejme, že aj v škole počas roka je množstvo príležitostí k zmenám, no zväčša ich v rýchlom slede dní a množstve povinností nedokážeme adekvátne vnímať. Preto je obdobie príchodu napríklad nového kalendárneho alebo školského roku nového roka tým najvhodnejším momentom k sebareflexii a tiež k stanoveniu si nových cieľov. Myslím si, že aj žiaci v škole by mali mať priestor na to, aby sa nad týmito skutočnosťami zamysleli. Skôr, než sa však zamyslia nad svojimi novými cieľmi, plánmi a túžbami, mali by sa pozrieť spätne na to, čo prežili, čo im bolo dopriate, čo všetko už vedia a s kým každodenné skutočnosti môžu spoločne zdieľať. Pred tým, ako začnú plánovať nové veci, mali by poďakovať za to, čo im už bolo dopriate, pretože vďačnosť je krásna a ušľachtilá ľudská vlastnosť.
Všetci máme mnoho vecí a hodnôt, za ktoré by sme mali byť vďační. Máme určite okolo seba ľudí, ktorým môžeme byť vďační. Zabúdame na to. V mnohých prípadoch tomu jednoducho nevenujeme pozornosť. Berieme to automaticky. Nevieme to oceniť ani doceniť. Vďačnosť sa dnes príliš nenosí. Často sa vníma ako nemoderná hodnota. To je však veľký omyl. Žijeme v dobe, keď niekým byť a niečo znamenať pre mnohých znamená takmer všetko. Pre tento pocit sú ochotní obetovať veľa a často hovoria, že skromnosť, vďaka a pokora sa nenosia. Niektorí sú dokonca presvedčení, že vďaka a pokora sú slabosti, ba že sú prejavmi toho, že človek je zakomplexovaný, utiahnutý, že si nedôveruje a že nenašiel vo svete svoje miesto. Pravdou je však opak. Pokorní a vďační ľudia sú realisti. Keď sa pozerajú na seba, naplno si uvedomujú a priznávajú, kto sú a komu sú za čo vďační. Vďačnosť je večná a nadčasová hodnota. Nikdy nestráca na význame. Vďačnosť významne ovplyvňuje myslenie. Myseľ vďačného človeka býva pokojná a harmonická. Taký človek dokáže prijímať i dávať. S každým novým prijatím sa aktivizuje pocit vďačnosti a to dodáva radosť a vnútornú spokojnosť. Takémuto vnímaniu sveta by sme mali vo významnej miere učiť aj naše deti. Doma aj v školách. Čím skôr, tým lepšie a čo najčastejšie. Totiž, ak si dieťa neuvedomuje, že by malo aj ďakovať, nevie si adekvátne stanoviť ani svoje ďalšie ciele. Len ľudia s touto vlastnosťou dokážu dlhodobo dosahovať svoje ciele. V mysli a duchu ďakujú za všetko, čo dosiahli. Vážia si tieto hodnoty, lebo poznajú ich význam. Ľudia, ktorí dokážu praktizovať svoju vďačnosť v každodennom živote, bývajú častejšie úspešní. A čo je tiež dôležité, vyžarujú väčší pokoj a harmóniu. A kvôli týmto vlastnostiam priťahujú k sebe ďalších ľudí, a tak sú aj šťastnejší. Slovo ďakujem je jedno z najkrajších a najsilenejších slov. Jeho častým opakovaním nahlas, ale aj v duchu sa môže náš život, ale aj život našich detí zásadne zmeniť. Vďačnosť by však nemala byť povinnosťou. Musí to byť niečo spontánne, čo vyviera nenútene z ľudského srdca. Tiež nie je dobré vyžadovať od každého za každú cenu vďačnosť a ak sa tak nestane, zostať smutnými. Dobré skutky máme konať prirodzene pre radosť iných a nevyžadovať vďačnosť za každú cenu.
Vďačnosť je pocit, pri ktorom sa otvárame. Naša pravá mozgová hemisféra sa aktivizuje. Prebieha proces, pri ktorom sa vylučujú do tela hormóny šťastia. Človek je vďačný vtedy, keď sa prestane zaoberať vecami, ktoré mu v živote chýbajú a zameria sa na veci, ktoré má. Zrazu vzniká úplne nový pohľad na život. Vďačnosť má ešte jednu úžasnú vlastnosť, a tou je premena našej pozornosti a energie. Tento pocit, ak ho zažívame často, prehlbuje sa, prerastá do úcty a neskôr do pocitu lásky. „Cez vďačnosť sa učíme cítiť lásku. Naše telo je potrebné naučiť lásku cítiť. Ak si blokujeme energiu nesprávnymi postojmi, myšlienkami, zažívame stály deficit lásky, energie. Nemôžeme ju potom cítiť a zažívať.“ (Vladimír Červenák) Lekári upozorňujú aj na to, že takíto ľudia sú i zdravší.
Ak chceme našich žiakov naučiť žiť šťastný život, okrem rôznych vzorcov a poučiek ich musíme oboznamovať s takými zásadami platnými pre život, ktoré im dokážu pomáhať vo vlastnom duchovnom raste. Dnes už nestačí byť múdrym len v kognitívnej oblasti. Čoraz viac sa musíme učiť byť múdrymi aj v duševnej a v duchovnej oblasti.
Dnes sa pristavím pri aktivite NÁSTENKY VĎAKY. Práve na začiatku kalendárneho roku, resp. na začiatku školského roku si môžete so žiakmi urobiť nástenky vďaky. Skôr než žiaci začnú písať za čo sú za posledné obdobie vďační, porozprávajte sa s nimi. Podeľte sa s nimi aj o vaše pocity, za čo ste vďační vy. Aby sa rozprúdila diskusia v triede, väčšinou začnem rozprávať o svojich pocitoch ja a potom v rozprávaní pokračujú žiaci. Keď vidia aktívneho učiteľa, skôr sú aktívni aj oni. Skôr, než začnú písať, môžeme im dať napríklad tieto otázky:
Čo cítite, keď vyslovíte slovo ĎAKUJEM?
Ako sa cítite, keď vám niekto poďakuje?
Kedy ste naposledy niekomu poďakovali a za čo?
Kedy vám naposledy poďakovali a za čo?
Po krátkom rozhovore rozdáme žiakom papieriky, na ktoré napíšu, za ČO a KOMU chcú poďakovať. Ešte pred písaním je dobré upozorniť ich na to, aby si všímali viacej oblastí života (rodina, priatelia, spolužiaci, tréneri, vedúci krúžkov, rodinní príslušníci v širšom okruhu, susedia a podobne). Keď dopíšu, papieriky umiestnime na nástenku. Je dobré, keď žiaci jednotlivé poďakovania majú na očiach, keď si ich môžu prečítať, navzájom porovnať. Keď si prečítajú myšlienky spolužiakov, často ich to motivuje a vedie k ďalšiemu zamysleniu sa.
Na prvý pohľad sú to veľmi jednoduché činnosti, ktoré keď však robíme pravidelne, majú pre deti obrovský význam. Škola tak pre nich vytvára ďalší rozmer ich rastu, a to považujem v dnešnej dobe za veľmi dôležité. Týmto činnostiam sa, samozrejme, učiteľ nemá čas venovať každý deň, ale keď sa na spomínané aktivity nájde občas čas, vnáša do vyučovania pre seba aj pre žiakov nové pohľady na život a svet. Vytvára tak podmienky pre vzájomný rast. Spoločne rastú učitelia aj žiaci.
