V spisovnej slovenčine má každé interpunkčné znamienko svoju úlohu. Spojovník (-) a pomlčka (–) sú si veľmi podobné a mnoho ľudí si ich používanie mýli, no plnia odlišné funkcie. Poďme sa teda pozrieť, aký je medzi nimi rozdiel.
Spojovník je kratší a neoddeľujeme ho medzerami. Pri spojovníku je pre nás najužitočnejšia predovšetkým jeho spájacia, resp. zlučovacia funkcia.
Spojovník používame:
- v zložených vlastných menách (Mária Rázusová-Martáková),
- v zložených prídavných menách (slovensko-český),
- v spojeniach s hláskovou alebo významovou podobnosťou (sem-tam, krížom-krážom, zubami-nechtami, viac-menej)
- na vyjadrenie stupňovania (len tak-tak, už-už, šťastný-prešťastný)
- na spájanie číslic a písmen (3-izbový byt, 2-tisíc, 7-krát),
- na pridanie prípony ku skratkovému slovu (pracoval v SĽUK-u),
- na rozdeľovanie slov na konci riadka.
Pomlčka je dlhšia a oddeľujeme ju medzerou z oboch strán. Je užitočná najmä:
- pri uvádzaní rozpätí (v období apríl – júl, v rokoch 1939 – 1945, na stranách 2 – 20),
- ako náhrada za sponové sloveso vo vete (Mladosť- radosť.),
- pri oddeľovaní priamej reči namiesto úvodzoviek (– Naozaj? – neveriacky krútila hlavou.),
- pri zvýraznení časti vety alebo prístavku (Bratislava – hlavné mesto SR – sa nachádza priDunaji.),
- na vyjadrenie vzťahu rovnocennosti (trať Bratislava – Košice).
