Technika horúce kreslo je zameraná na rozvoj komunikácie. Jeden študent odpovedá na otázky, ktoré mu dávajú spolužiaci. Táto technika sa využíva tiež ako metóda, ktorá formuje kritické myslenie a zvládnutie argumentácie.
Postup:
1.Učiteľ predstaví problematiku a vyberie študenta, ktorý si sadne do „ horúceho kresla“. Kreslo býva väčšinou umiestnené pred lavicami, ale môžete ho dať aj do kruhu. Dôležité je, aby študent problematike rozumel.
2.Najlepšie je, keď si študenti pripravia otázky už deň vopred, ale môžu si ich pripraviť aj v ten deň na vyučovaní, ale musia mať na to dostatok času.
3.Učiteľ organizuje prípravu, monitoruje prípravu otázok a venuje tiež pozornosť študentovi, ktorý bude na otázky odpovedať.
4.Pred aktivitou učiteľ študentom pripomenie základné zásady diskusie a argumentácie.
5.Po zopakovaní zásad diskusie učiteľ oboznámi študentov s témou, o ktorej sa bude diskutovať a potom vyzve študentov, aby zasa začali pýtať. Dobré je, keď sa študenti o slovo prihlásia. Učiteľ moderuje a určuje poradie otázok. Tiež dozerá na to, aby boli otázky kladené k téme.Aktivita trvá dovtedy, kým študenti nevyčerpajú všetky otázky.
6.V závere učiteľ alebo niektorý zo študentov stručne zhrnie zistené poznatky.
Vo fáze prípravy, ale aj v záverečnej reflexii môžete využiť niektorú z kooperatívnych metód. Študenti si môžu otázky pripraviť aj pomocou párového dialógu. Záverečnú reflexiu môžu robiť napríklad aj v menších skupinách.
Horúce kreslo na literárnej výchove
Ja som techniku horúce kreslo využila na literárnej výchove v 9. ročníku pri téme spoločenská a reflexívna lyrika. Spôsob som trochu zjednodušila, aby metóde rozumeli aj žiaci v základnej škole. Uvedomujem si totiž, že metóda sa hodí hlavne pre študentov na strednej škole. Piati žiaci dostali individuálnu domácu úlohu a mali si naštudovať informácie o živote a diele niektorých štúrovcov. V základnej škole sa zoznamujú s Ľudovítom Štúrom, Jánom Bottom, Andrejom Sládkovičom, Jankom Kráľom a Samom Chalupkom. Začali sme Ľudovítom Štúrom. Žiak, ktorý si mal o ňom naštudovať informácie, si sadol do „horúceho kresla“ a ostatní spolužiaci mu dávali otázky, ktoré si pripravili v úvode hodiny. Žiaci sa väčšinou pýtali toto:
Kde sa narodil a zomrel Ľ. Štúr?
Čo vyštudoval a kde pracoval?
Mal rodinu a deti?
Prečo uzákonil spisovný jazyk?
Prečo sa dodnes žiaci o ňom učia?
Čo najvýznamnejšie urobil pre spoločnosť?
Aké mal záujmy?
S akými problémami musel zápasiť?
O čom písal?
Čo bol jeho najväčší sen?
Čo sa mu podarilo a čo nie?
Keď žiak, ktorý zodpovie na otázky spolužiakov, môže si sadnúť do „horúceho kresla“ ďalší spolužiak. Napríklad ten, ktorý si mal preštudovať Andreja Sládkoviča. A tak sa postupuje ďalej. Po každom autorovi je vhodné urobiť zhrnutie, ktoré môže pri každom ďalšom autorovi urobiť iný žiak.
Viac k téme nájdete na www.eduworld.sk
