Na Slovensku približne 25.000 ľudí trpí diagnózou zvanou Diogenov syndróm.Prejavuje sa extrémnym seba zanedbaním, životom v biede a nehygienických podmienkach, sociálnou izoláciou a často tiež zhromažďovaním rôznych nepotrebných vecí (syllogománia). Incidencia syndrómu je 0,5 až 0,7 na 1 000 obyvateľov nad 60 rokov. Asi polovica ľudí trpiacich týmto syndrómom má psychické ochorenie, najčastejšie je to demencia, schizofrénia alebo závislosť.
Diogenov syndróm
Laura vyložila kufor do odkladacieho priestoru nad sebou. Pohodlne sa usadila. Pozrela von oknom. Ľudia na nástupišti sa mihali ako v mravenisku. Každý niekam utekal alebo niečo hľadal. Vlak sa pohol. V odlesku zapadajúceho slnka sa ešte raz pozrela na nápis Bratislava a v hlave si začala prehrávať nový film, v ktorom sa striedali spomienky s novými predstavami. Oslava 30.narodenín ju konečne naštartovala k zmene. Práca ju veľmi bavila. Vždy chcela byť učiteľkou a tento veľký sen sa jej splnil. Aj napriek tomu, že príjemné chvíle v škole striedali aj nepríjemnosti, celkove bola spokojná. Horšie to bolo s bývaním. Nájomné bolo čoraz vyššie a z učiteľského platu zrazu nemohla zaplatiť ani jednoizbový byt. Musela si nájsť zdieľané bývanie, ktoré síce bolo o niečo lacnejšie, ale pre tridsaťročnú ženu po niekoľkých mesiacoch sa stalo nedôstojným. Bývala so študentkami a ich nekonečné žúrky a pánske návštevy ju po čase začali veľmi unavovať. Mohla si nájsť iný byt, ale práve vtedy, keď sa chcela pustiť do hľadania, dozvedela sa, že sa vo Zvolene uvoľnilo miesto učiteľky anglického jazyka a dejepisu. S ťažkým srdcom sa rozhodla vrátiť domov. Bratislavu totiž milovala. Vyhovoval jej mestský ruch, prechádzky po dunajskom nábreží, bicyklovanie po cyklotrase smerom na Čuňovo a tiež návštevy kina. Len to bývanie bolo už neznesiteľné. Platby za nájom zhltli viac ako polovicu výplaty a podmienky väčšinou boli vždy katastrofálne. Mohla si nájsť ďalšiu prácu ako mnohé iné kolegyne, ale nevedela si predstaviť, kedy by robila prípravy na ďalší deň a kedy by opravovala písomky. Hlavne na angličtinu sa musela každý deň dôkladne pripraviť. Časovo by to vôbec nezvládala. A chcela aj žiť. Športovať, poznávať okolie, ľudí, kultúru… Za roky prežité v Bratislave bola nesmierne vďačná. S ťažkým srdcom a smútkom odišla z Bratislavy domov do Zvolena.
***
Takže otec tú starú Fábiu ešte stále z dvora nedal preč, pomyslela si a na tvár jej sadol smútok. Keď bola na Vianoce doma, sľúbil celej rodine, že ten vrak odvlečie tam, kde patrí. Keď sa pozrela na zanedbaný dvor, nevymenené staré drevené okná a hrdzavý plot, ťažko sa jej dýchalo. Okolo domu okrem starého vraku hnili staré dosky, rozpadal sa starý skleník a šíril sa zápach z polorozpadnutej drevárne. Veľký dom v centre Zvolena špatil celú ulicu. Susedia si už dávno opravili na domoch, čo sa dalo a boli šťastní, že nehnuteľnosti, ktoré často postavili ešte za socializmu, takto zachránili pre svoje deti a vnukov. Čoraz viac si uvedomovali, že nič lepšie nemohli urobiť. Akoby tušili, že nastane obrovská bytová kríza. Laurin otec však nikdy dom nedovolil opraviť. Tak veľmi chcela s mamou dať dom do poriadku, od otca dokonca nechceli ani žiadnu pomoc či peniaze, ale keď začali o opravách čo i len rozprávať, otec začal zúrivo kričať, nadávať všetkým naokolo a po každom takomto výstupe atmosféra v rodine bola na bode mrazu niekoľko týždňov. Všetci susedia si mysleli, že nemajú peniaze, že sú chudobní alebo si nechcú zobrať hypotéku. Pravda však bola iná. Otec nechcel dať dom opraviť a nikdy nechcel do domu pustiť ani žiadneho odborníka, ktorý by im s opravou pomohol. Na Vianoce všetkým v dobrej nálade sľúbil, že sa to zmení, že to konečne dovolí. Aj tento jeho sľub posmelil Lauru v tom, že sa napokon vrátila do Zvolena.
***
Keď otvorila dvere na svojej izbe, skoro onemela. Kde pozrela, všade boli naskladané papierové škatule, letáky, prázdne nádoby z jogurtov, z mlieka, sáčky, obaly z rôznych druhov tovaru, sklené poháre… „Čo to má znamenať?“ vystrašene sa pozrela na mamu. Mama len smutne pozrela a odišla do kuchyne. Od Vianoc všetko spustlo ešte viac. Postupne nachádzala odpadky poskrývané aj v obývačke, v spálni či v kúpeľni. Najhoršie to bolo na povale. Tam sa nedalo už ani chodiť. Veľmi ťažko sa jej dali otvoriť dvere. Na povale našla obrovské papierové kopy. Ale nielen tie. Boli tam aj kopy utvorené zo starých kabátov, stoličiek, debničiek a iných nepotrebných vecí, ktoré by iní ľudia už dávno vyhodili do kontajnerov. Auto sa ledva zmestilo do garáže. Bola prekvapená, že s ním otec vôbec do nej vojde, lebo navôkol nebol už ani milimeter voľného priestoru. Z rozpadnutej drevárne otec kľúč ukryl, takže ani netušila, čo by v nej mohlo byť. A kotolňa? Tam sa už rovno rozplakala. Toľko neporiadku ešte nevidela. Toľko zbytočností pokope si dovtedy nevedela ani len predstaviť. V šoku vybehla za mamou. „ To čo má znamenať? Nebola som tu pol roka a vy ste z domu urobili smetisko? Ja tomu vôbec nerozumiem! Čo sa stalo?“ Laura prudko vzlykala a čakala na odpoveď. Vedela, že mama sa otca bojí, ale nechápala, prečo mu to dovolila. „Viem, Laura, že to nechápeš, možno sa na mňa hneváš, ale ja už s otcom nevládzem bojovať. Ty si vôbec nevieš predstaviť, ako príšerne kričí, keď chcem robiť poriadok, keď mu chcem tie veci vyniesť z domu. Ty si to vôbec nevieš predstaviť, čo sa potom deje. Ja už nevládzem!“ rozplakala sa mama. „A odkiaľ sú všetky tie odpadky?“ vystrašene pozrela Laura. „Nosí ich domov z kontajnerov a zakazuje vynášať smeti z domu, aj keď si platíme za ich odvoz,“ zahanbená otočila tvár. „A odkedy to robí?“ vyzvedala Laura. „ Od januára, ako išiel do dôchodku,“ unavenou rukou pohladila mama Lauru po vlasoch. „Bola som sa poradiť aj s lekárkou. Povedala, že by mal ísť na vyšetrenie na psychiatriu, ale on tam poslal mňa. Povedal mi, že ja som blázon a že on ku žiadnej lekárke nepôjde. Fakt neviem, čo má robiť. Nikto mi nevie pomôcť. Je to jeho dom, jeho pozemok a pokým nejako neohrozuje susedov, nikto mi nepomôže,“ zamyslene povedala mama. Laura videla a cítila, že už aj mama rezignovala. Už nemala síl a zostala v nej len hanba a strach. Neskôr zistila, že mama už nikde nechodí, nepozýva nikoho k nim domov a často iba mlčí. V dome vládla ponurá atmosféra, napätie sa dalo krájať nožom. Každý rozhovor s otcom končil krikom, hádkou a obviňovaním. Laura s mamou si často museli vypočuť, že za všetko môžu ony. Otec vôbec nechcel situáciu riešiť. Všetko sa len zhoršovalo. Neskôr sa odmietal aj umývať, nechcel si prezliekať špinavé veci, zakazoval prať, nechcel s nimi pri stole jesť, skrýval sa v komore a tam potajomky jedol, aby ho nikto nevidel. Laura s mamou v noci, keď otec zaspal, vynášali odpadky. Bolo ich toľko, že keď niektoré vyniesli, otec si to ani nevšimol. Vložili ich do auta a vyhadzovali po smetných košoch v celom Zvolene. Museli prežívať takéto poníženie aj napriek tomu, že nepatrili medzi chudobných ľudí, neboli sociálne odkázaní a vypratanie a následnú opravu domu by zvládli z našetrených peňazí. Ale nemohli. Otec striehol ako jastrab, aby sa jeho odpadkov nikto ani len nedotkol. A ak postrehol, že sa o jeho smetiach diskutuje alebo plánuje ich odvoz, dostal záchvat zúrivosti. Všetci sa ho báli. Riešenie neexistovalo. Kým fyzicky nikoho neohrozoval, nikto im nemohol pomôcť. Laura si po dvoch mesiacoch všimla, že nielen mama, ale už aj ona chodí ako bez duše. Často cítila úzkosť, smútok, beznádej. Všade videla len špinu a cítila zápach. Hanbila sa ísť na ulicu. Tŕpla, aby nestretla susedov. Keď sa smeti nezmestili do domu, otec ich začal ukladať už aj okolo domu. Ten pohľad na dom bol katastrofálny. Samozrejme, ľudia veľmi ľahko súdia, ohovárajú, klebetia aj bez toho, aby rozumeli podstate problému. Takže Laura sa postupne cítila vinná za vzniknutú situáciu. Uverila tomu, že ona sa nevie o rodičov postarať, že to kvôli nej je dom a dvor zanedbaný. A tak ona sama jedného dňa navštívila psychológa.
***
Psychológ bol šikovný človek. Z Laurinho rozprávania hneď pochopil, že nie v nej, ale u otca je problém. Z niekoľkých informácií hneď usúdil, že u otca ide o Diogenov syndróm. Vysvetlil jej, že na Slovensku žije okolo 25 000 ľudí, ktorí môžu mať zapratané domy, dvory či pivnice kopou zbytočností a prežívajú intenzívny strach alebo hnev pri predstave, že by sa ich mali zbaviť. Syndróm je charakterizovaný extrémnym seba zanedbaním a zanedbaním domácnosti, životom v biede, nevhodných hygienických podmienkach, sociálnou izoláciou a syllogomániou, teda zhromažďovaním predmetov. Podľa viacerých štúdií má polovica ľudí s týmto syndrómom pridruženú aj vážnejšiu psychiatrickú diagnózu. Ale aj tí, ktorí ju nemajú, môžu mať napríklad ľahkú depresiu alebo poruchu osobnosti. Väčšinou sú to paranoidní ľudia, ktorí neradi púšťajú niekoho do svojho života a obydlia. Je potrebná psychoterapia a keď človek odmieta pomoc, prakticky neexistuje riešenie.
Po týchto slovách psychiatra Laura hneď pochopila, prečo sa otec nechce umývať, prezliekať, prečo nikoho nechce pustiť do domu, teda nepraje si žiadnych odborníkov, ktorí by mu pomohli opraviť dom. Uvedomovala si tiež, že keď sa sám nechce liečiť, keď si vlastne ani nechce uvedomiť, že je chorý, ona sama mu nemá ako pomôcť.
***
Cítila sa ako v pasci. Uvedomovala si, že je v zajatí neriešiteľnej situácie. Otec o svojom probléme nechcel s nikým komunikovať, odmietal uznať, že je chorý, naďalej obviňoval všetkých okolo seba a každý pokus o komunikáciu ukončil slovami, že to oni nie sú v poriadku. Jeho zhromažďovanie vecí, slovné útoky, agresia, ale aj úzkosti sa stupňovali. Laura mamu ľutovala, ale uvedomovala si, že keď jej nedokáže pomôcť, musí odísť, aby sa v budúcnosti mohla o ňu postarať. Musela odísť aspoň na pár mesiacov. Keby to neurobila, zblázni sa. Do Bratislavy sa vrátiť nemohla. Nemala peniaze na to, aby tam mohla robiť to, čo tak milovala – učiť. Našťastie vedela perfektne anglicky, a tak cieľ bol jasný. Island. Jej ďalší veľký sen. Našla si prácu v hoteli, kde dostala ubytovanie zadarmo a za stravu platila len niekoľko islandských korún. Začínala v kuchyni, ale neskôr sa vypracovala na recepčnú. Zatiaľ je veľmi spokojná. Objavuje čarovnú islandskú prírodu, zdokonaľuje sa v angličtine, ale učí sa aj islandský jazyk. Je skromná. Snaží sa čo najviac ušetriť. Vďaka bývaniu zadarmo sa jej to darí. Má taký sen. Keď ušetrí potrebnú sumu, vráti sa na Slovensko a kúpi vo Zvolene byt pre mamu a pre seba. Stačí jej aj úplne maličký, taký minimalistický. Veď čo vlastne človek potrebuje? Island jej ukázal, že naozaj stačí posteľ, sprcha, stôl a stolička. Nikdy nechce dopadnúť ako jej otec, ktorý za pár mesiacov dokázal zapratať vecami päť izieb, kotolňu, garáž, dreváreň i celý dvor. Jej stačí málo. A hlavne chce zachrániť mamu. Chce jej vrátiť úsmev na tvár, radosť, stratené kontakty a hlavne – obyčajnú ľudskú dôstojnosť.
