Najnovšie výskumy hovoria, že ľudia, ktorí sa snažia dodržiavať cnosti súvisiace s prosociálnosťou, prežívajú svoj život na inej úrovni, ako tí, ktorí sa rozhodli pre inú voľbu.
Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť. Viac ako rozum potrebujeme láskavosť a miernosť. Bez toho zvlčíme a stratíme všetko. (Charlie Chaplin)
Koncept morálnej inteligencie s cieľom rozvíjať a kultivovať dobro v človeku od útleho detstva rozpracoval americký profesor psychológie z Kalifornskej štátnej univerzity A. Haas. Je autorom kníh Dar otcovstva,V tieni holocaustu a Morálna inteligencia. A Haas vo svojej knihe Morálna inteligenica píše:„Cesta, ktorú vám ponúkam, je hodenou rukavicou. Môže vyzerať ako pravý opak toho, čo vidíte okolo seba. Áno, konať správne s vedomím, že ten druhý vám to možno nevráti, vyžaduje istú dávku odvahy. Ale ak sa budete správať slušne, láskavo a ohľaduplne, pocítite vnútorný pokoj, vnútornú silu a skutočný zmysel pre spravodlivosť. Je vo vašom najvlastnejšom záujme správať sa morálne a konať správne bez ohľadu na to, ako sa správajú a ako konajú ostatní!“
Autor v knihe hovorí o tom, ako vniesť do bežných vzťahov a náročných situácií každodenného života viac empatie, porozumenia a citlivej vnímavosti, viac slušnosti, spravodlivosti, súcitu a obyčajnej láskavosti. Ak sa totiž stane slušnosť samozrejmosťou, aj naša spoločnosť má šancu stať sa lepšou.
Aj mnohí ďalší odborníci už dávno zistili, že radostný a šťastný život sprevádzajú prosociálnosť, altruizmus, empatia, nezištná láska, vďačnosť a odpustenie. Málo sa však o týchto veciach hovorí. Mnohí ľudia tieto pojmy väčšinou poznajú, považujú ich za veľmi pekné, ale abstraktné slová, ktoré však podľa ich názoru v reálnom živote neplatia.
Už aj starí Gréci vychovávali mládež k rôznym cnostiam, poznali ich význam a dôležitosť. Podľa Sokrata je cnosť vedenie toho, čo je dobré, spravodlivé a čestné, cnosť sa dá naučiť. Podľa Aristotela je cnosť absolútna mravná alebo duševná zdatnosť, čiže stála vlastnosť alebo stav, ktorým sa človek stáva dobrým a ktorým robí svoj výkon dobrým; cnosť je získaná zdatnosť k dobrému, k mravnému výkonu. Spomedzi cností sú najcennejšie štyri: múdrosť, udatnosť, umiernenosť a spravodlivosť. Cnosť zaručuje človeku šťastie, poskytuje mu sebauspokojenie, oslobodenie a získanie nezávislosti . Cnosť je to isté, čo múdrosť. Vedzte, že prostý dar láskavosti je viac než všetka múdrosť mudrcov. (Dubose Heyward)
Najnovšie výskumy hovoria, že ľudia, ktorí sa snažia dodržiavať cnosti súvisiace s prosociálnosťou, prežívajú svoj život na inej úrovni, ako tí, ktorí sa rozhodli pre inú voľbu. Prečo?
Skutočné cnosti a morálne hodnoty posilňujú naše zdravie aj nervový systém. Vďaka nim sa zbavujeme pocitu viny, obáv a iných duševných zmätkov. Pokiaľ robíme to, čo je správne a žijeme ako úplné ľudské bytosti, získame pocit istoty.
- Majú pokoj v duši.
- Majú dobrú povesť. Návyky sú kľúčom k úspechu. Sú stavebným materiálom povesti a charakteru.
- Majú výborné vzťahy. Jednotlivé atribúty prosociálnosti ako napríklad dôvera, empatia a poctivosť pomáhajú budovať stabilné vzťahy v rodine, na pracovisku i v celej spoločnosti.
- Úplnosť. Veľký psychológ Jung hovoril, že človek najviac zo všetkého túži po úplnosti. Je to vlastne dosiahnutie takých možností v rozvoji osobnosti, akých sme schopní. Pokiaľ túto túžbu neuspokojíme, budeme cítiť prázdnotu vo svojej existencii. Jediné, čím ju môžeme naplniť, je integrita. Tá z nás robí úplné bytosti.
- Duševné a telesné zdravie.
Skutočné cnosti a morálne hodnoty posilňujú naše zdravie aj nervový systém. Vďaka nim sa zbavujeme pocitu viny, obáv a iných duševných zmätkov. Pokiaľ robíme to, čo je správne a žijeme ako úplné ľudské bytosti, získame pocit istoty.
Aj keď veľa vecí je všeobecne známych, málo sa uplatňujú v reálnom živote. Často v honbe za sebarealizáciou prehliadame jednu základnú potrebu – starostlivosť o morálnu stránku svojej osobnosti. Prešľapy zvykneme ospravedlňovať akýmisi stavmi núdze, výnimočnými situáciami, v ktorých sme sa nemohli zachovať morálne správne. Aby sme neklesli vo svojich vlastných očiach a aby sme sa vyhli prípadným výčitkám svedomia, hľadáme pre svoje nečestné správanie rôzne výhovorky. Lenka Rovňanová v publikácii Rozvíjanie morálneho vedomia žiakov v škole uvádza nasledujúce dôvody, ktoré nás brzdia v procese vykonávania dobra:
Viem dobre, čo by som mal/-a robiť, ale nerobím to.
Keď príde na lámanie chleba, aj tak myslí každý len na seba.
Som lepší/lepšia ako on/ona.
Mám dosť vlastných problémov. Nechcem počúvať o tých vašich.
Rád/rada by som sa správal/-a správne, ale niekedy neviem, čo je správne.
Každý si prispôsobuje pravidlá podľa seba. Bol/-a by som hlúpy/-a, keby som to nerobil/-a tiež.
Čo robíte, nie je správne. Ale kto som ja, aby som to posudzoval/-a?
Zničíte sa sami. Ale je to váš život.
Prečo by som mal/-a pre vás niečo urobiť? Keď som potreboval/-a pomoc ja, ani prstom ste nepohli.
Viem, že som vás urazil/-a, ale nehodlám sa vám ospravedlniť.
Nebudem nikoho prosiť o pomoc.
Chcem dať vždy najavo, čo cítim atď.
Nikto nie je dokonalý.
Lepší ľudia robia ešte horšie veci.
Občas to predsa robí každý.
To sa časom zlepší aj samo.
Snáď sa až tak veľa nestalo.
Je to hlupák, nič iné si nezaslúžil.
Neviem, čo to do mňa vošlo.
Vlastne som to ani nechcel/-a urobiť, ale potom…
Jednoducho som to musel/-a urobiť.
V posledných rokoch sa odborníci sústreďujú nielen na kognitívnu oblasť človeka, ale venujú sa aj ďalšej stránke osobnosti – emocionálnej inteligencii (prežívanie, identifikácia a vyjadrovanie citov, empatia, prosociálnosť) a sociálnej inteligencii. (citlivosť k medziľudským vzťahom, schopnosť jedinca optimalizovať svoje vzťahy k iným, žiť s ľuďmi a medzi ľuďmi). Odborné zistenia naznačujú, že zvláštne emocionálne a sociálne schopnosti môžu mať pre osobný úspech jedinca rovnako dôležitý význam ako rozumové schopnosti. Uvádzajú aj ďalší druh inteligencie, pričom starostlivosť o ňu má okrem vplyvu na rozvoj osobnosti jednotlivca aj priamy dosah na zdravie spoločnosti ako celku. Ide o morálnu inteligenciu. Podľa A. Haasa morálna inteligencia v sebe zahŕňa schopnosť morálne sa správať a morálne uvažovať.
Každý človek má svoju vlastnú predstavu o tom, ako definovať morálku a morálne vyspelého človeka. Výskumy rôznych kultúr uvádzajú niektoré všeobecne platné a rozšírené kritériá:
- spravodlivosť,
- zmysel pre povinnosť,
- zmysel pre zodpovednosť voči ostatným,
- dôstojnosť,
- sebaovládanie.
Tieto kritériá sa neviažu na žiadne náboženstvo ani kultúru. Dá sa tvrdiť, že morálne konanie sleduje dva ciele
- uspokojovanie ľudskej potreby sebaúcty,
- dávať najavo úprimný záujem o ostatných.
Ani v ďalekej minulosti sa pravidlá morálky nechápali ako príkazy odvodené od vonkajších autorít (náboženstvo, spoločenský diktát), ale ako ľudská prirodzená túžba. Už Platón, Aristoteles či Konfucius zastávali názor, že spravodlivosť, sebaovládanie a umiernenosť sú vlastnosti, po ktorých človek túži a sú dôležité pre ľudské blaho a šťastie. Morálka skôr predstavuje niečo, čo vychádza z nás, ale na čo často zabúdame, čo zanedbávame alebo v čom blúdime. Tvrdili, že je potrebné kultivovať naše sklony k mravnosti nie kvôli autoritám, ale kvôli sebe, lebo je to naše najväčšie želanie. Morálny jedinec predstavuje ideál, ktorý ľudstvo hľadá odpradávna. Od čias uvedených mysliteľov sa však veľa zmenilo. Nástup liberalizmu ovplyvnil chápanie etiky a morálky. Začala sa chápať ako niečo, čo je v rozpore s ľudskými túžbami a cieľmi, ako niečo, čo sa ľuďom vnucuje zvonka.
Zdroj:
Ján Kaliský: Dobro a zlo alebo o morálke (Zborník vedeckých štúdií)
Uverejnené na:
