Mená Ľudovít Štúr alebo Anton Bernolák sú každému známe, a tak si mnohí ľudia myslia, že sú to práve oni, kto zaviedol do spisovnej slovenčiny ypsilon. Dejiny nám však ukazujú, že to bolo ináč. Pri našom pátraní sa musíme najprv pozrieť do obdobia praslovančiny. Práve v tomto období sa prvýkrát stretávame s ypsilonom. Teda dávno predtým, ako sú známe prvé dôkazy o slovenčine. Samohlásky vznikali rôznymi zložitými spôsobmi, napríklad splývaním viacerých hlások do jednej alebo tak, že nahrádzali iné hlásky, ktoré sa z jazyka strácali. Takýmito cestami sa do praslovenčiny dostala aj hláska y, ktorá nahradila napríklad tzv. praslovanské jery, teda hlásky, ktoré sa dnes už nepoužívajú a v rôznych jazykoch sa vyvinuli do rôznych podôb. Zásadný zlom nastal v období pred 11. storočím, kedy sa dovtedy rozdielne vyslovované praslovanské hlásky i a y zvukovou podobou spojili do jednej,a to preto, že sa rozlišovali iba graficky (i po mäkkej spoluhláske a y po tvrdej spoluhláske). Vyzerá to tak, že na vine boli spoluhlásky, ktoré sa začali rozdeľovať na mäkké a tvrdé. Pri tomto rozdeľovaní im pomáhali hlásky i a y.
Bernolák zjednotil i a y s odôvodnením, že ide o ten istý zvuk
Pri prvej kodifikácii spisovnej slovenčiny v roku 1787 Bernolák zjednotil i a y s odôvodnením, že ide o ten istý zvuk, a tak je používanie dvoch znakov zbytočné. Podľa neho sa mala mäkkosť spoluhlások označovať na samotných spoluhláskach, nie na samohláskach po nich nasledujúcich.
Ľudovít Štúr je v tom nevinne
Štúrova kodifikácia spisovnej slovenčiny v roku 1843 ostáva pri i, í. Ako vieme, Ľudovít Štúr so samohláskou ypsilon v systéme našej reči nerátal, čo v gramatickom spise Náuka reči slovenskej aj náležite prezentoval. Hodža však bol za ponechanie ypsilonu a odôvodňoval to najmä historickým vývinom nášho jazyka a situáciou v iných slovanských národoch. A navyše, pri akejsi príležitosti Štúrov pravopis nazval „svojepisom“. Tento odborný spor chcel využiť Ján Kollár vo svojej kampani proti spisovnej slovenčine. A urobil to rafinovane. Vychválil Hodžovu duchovnú tvorbu, najmä nábožné piesne v kraličtine. Chcel ho tak získať na stranu odporcov a proti Štúrovi. Ľudovít Štúr však 14. apríla 1845 napísal Hodžovi list, v ktorom nájdeme i tieto vety: „A prečo by tento pravopis nebol slovanský? Že tam niet y? No to je malý znak slovanskosti. Ale načo nám y, keď je v našom vyslovovaní nula? Prezývaš ešte aj tento pravopis mojím svojepisom. Ale k tomu veru, braček, práva nemáš! To môže mať všelijaký význam, ale zo žiadnej strany nie je svojepis: či nie je podľa týchto zásad vypracovaný, na ktorých sme sa v Tatríne uzniesli? Podľa tých istých. Teda akým právom ho Ty svojepisom voláš? Ja som veľa z môjho upustil, to Ty dobre vieš. Vaše rady a návrhy som poprijímal a podľa tých pravopis vypracoval – a teraz ho Ty svojepisom prezývaš! (…) I vždy som prijal dobré rady a návrhy, ale vecou našou zaujatý a toho si povedomý, prezývanie nestrpím. No nebudem nič viac na to hovoriť a zabudnem na to. Ale aj pevnú vieru mám, že mi Ty budúcne s takým pokoj dáš, Miško! Toto ma veľmi rozbolelo!“
Keď budete premýšľať nad tým, prečo existuje ypsilon, spomeňte si na meno Martin Hattala
Ako z uvedeného listu vidíme, Štúr chcel ponechať len i,í. Chvíľu to takto aj fungovalo, ale v roku 1852 sa uskutočnili nové stretnutia v súvislosti so spisovnou slovenčinou. Na týchto stretnutiach sa predstavitelia slovenskej národnej myšlienky definitívne dohodli na podobe spisovnej slovenčiny podľa kodifikácie Ľudovíta Štúra, no s úpravami v pravopise, hláskosloví a tvarosloví podľa zásad Martina Hattalu a Michala M. Hodžu. Pre úplnosť dodajme, že na týchto poradách sa za evanjelickú stranu zúčastnili Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža a za katolícku Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. Martin Hattala bol prizvaný až na záver. Dom, kde sa tak stalo, stojí v Bratislave dodnes. Miestom tejto pamätnej schôdzky je budova na Primaciálnom námestí, ktorá stojí hneď vedľa dnešnej budovy Magistrátu Hlavného mesta Bratislavy a svojou južnou stranou spolu s radnicou vytvára Kostolnú ulicu. Martin Hattala odôvodňoval zavedenie ypsilonu ako návrat k prapôvodu slovenčiny a v roku 1852 v diele Krátka mluvnica slovenská tiež vysvetlil, prečo sa ypsilon do spisovnej slovenčiny zaviedol. Ypsilon si zachovávala po celý čas aj čeština a keď chceli zabrániť tomu, aby sa slovenčina od nej úplne vzdialila, ponechali v slovenčine niektoré prvky s češtinou spoločné. Avšak viniť za zavedenie ypsilonu len Hattalu nie je úplne objektívne. Na znovuobnovení ypsilonu sa podieľajú všetci, ktorí boli na danej schôdzke v roku 1852 prítomní.
Funkcie ypsilonu v spisovnej slovenčine
Rozlišuje význam slov
Ypsilon má dôležitú rozlišovaciu funkciu vniektorých slovách. Napríklad biť – byť, vyť – viť, vír – výr, pysk – pisk… Okrem toho rozlišuje aj jednotné a množné číslo pri skloňovaní prídavných mien mužského rodu – pekný chlap a pekní chlapi a dokáže aj odlíšiť mužský rod od ženského (oni – ony, jedny – jedni, samy – sami…).
Zabraňuje zmäkčeniu spoluhlások d, t, n, l
Zavedením pravidla písania spoluhlások d, t, n, l namiesto ď, ť, ň, ľ pred i sa vytvoril priestor pre písanie ypsilonu tam, kde k zmäkčeniu nemá dôjsť (mlyn, týmto, lyžica…). Toto pravidlo má však veľké množstvo výnimiek, kde sa mäkké i síce píše, ale spoluhláska sa číta tvrdo (tí, odísť, jedni, tikot, diktát…)
Prečo sa ypsilon nemôže zrušiť?
Je vôbec možné zrušiť ypsilon? Jazykovedci túto otázku dostávajú pomerne často. Zrušenie samotného ypsilonu nie je problém. Ale čo by sa malo diať potom, to si nevieme predstaviť. Museli by sa začať prepisovať doklady, knihy, učebnice, nápisy, názvy, tabule… A prepísať toto všetko aj z ekonomických dôvodov je takmer nemožné.
Zdroj:
Pavol Vongrej: Vyhnanec
