Marika sa zahľadela na mobil.
Prečo sa nikdy Pavel neozve prvý? Prečo v jeho konaní nevidí túžbu, tak ako je to u nej? Prečo ju trápi večným čakaním? Čakaním na telefonát, na sms, na stretnutie…Zbytočné premýšľanie. Trápi ju to už rok, ale nevie nájsť riešenie. Koľkokrát mu to už hovorila, že ju to bolí? Nedá sa to ani porátať.
Zavrela dvere na redakcii a s pevným rozhodnutím, že ona sa dnes prvá neozve, vkĺzla do letných ulíc. Vietor sa jej pohrával s vlasmi. Chcela sa zhlboka nadýchnuť teplého leta, ale jej duša ležala zababušená vo večnom čakaní na známy signál príchodu sms.Nič, stále nič. Zamierila do bočnej ulice k voľnej lavičke. Nekonečné čakanie. Asi sa dnes ničoho nedočká, atak radšej zamierila domov. V preplnenej električke prázdnym pohľadom hľadela na reklamný plagát, ktorý sa jej smial do očí. Všetko sa jej zdalo smiešne prázdne, keď nebola s Pavlom. Vedela, že ju trápi a ona sa trápiť nechala. Prečo? Pretože ho neskutočne milovala a nevedela si s tým pomôcť. Prečo je láska občas taká smiešna? Prečo sa cítila naplnená len vtedy, keď bola v jeho blízkosti? Keď počula jeho hlas? Keď aspoň z času na čas cítila veľkosť jeho dlaní?Aj včera už bez neho nemohla vydržať a vynútila si stretnutie. Dohovárali sa na ňom celučký deň. Ona žiarila očakávaním, on skutočnosť prijímal s chladnou hlavou, ale nebránil sa. Keď boli nakoniec spolu, bolo im krásne, nechcelo sa im rozísť a Pavol ju zdržiaval až do rána. Aj včera priznal, že je jeho najbližší človek, že si nevie predstaviť bez nej život, ale opäť jej nepovedal niečo pekné v tom zmysle, že ju ľúbi a vetičky podobné. Marika zase splietala svoju pesničku, že chce sním byť viac, že chce cítiť, ako o ňu bojuje, že sa jej aj on prvý ozve, aby cítila jeho záujem. Aj včera všetko sľúbil, ale dnes je realita taká istá ako po iné dni. Už toľkokrát mu povedala, že radšej odchádza, ako sa má s ním stretávať raz do mesiaca, ale on jej to nikdy nedovolil. Držal ju nejakou zvláštnou silou pri sebe. A Marika si tiež nevedela predstaviť život bez neho, ale ani toto trápenie s miernymi dávkami radosti ju už nenapĺňalo.
Leto vystriedala jeseň. Zmoknuté chodníky oblizovali opätky topánok. Človek v tomto čase ľahko podľahol depresii, ale Marike sa to túto jeseň nemohlo stať. Vedela, že Pavel jej zrazu začal venovať viac času. Navštívili veľa výstav, víkendy prežívali mimo Bratislavy v malých mestečkách. Cítila, akoby mu viac začalo na nej záležať. Aj táto malá zmena v jeho správaní jej urobila veľkú radosť. Vedela však veľmi dobre, že jej šťastie však nie je úplne dokonalé. K absolútnej radosti je chýbalo milovanie s Pavlom. Tisíckrát rozoberali všetko možné okolo tohto problému, ale riešenie neprichádzalo. Marike táto skutočnosť nepridávala na sebavedomí, ale keď videla, že Pavol o rozchode nechce ani počuť, vždy sa nejako cez tento problém preniesla a život išiel ďalej.
Marika rázne naskočila do redakčného auta. Dnes ju čakalo ešte nahrávanie rozhovoru s riaditeľkou galérie v malom okresnom meste. Pozrela na hodinky a rýchlo naštartovala. Musela rozhovor stihnúť, lebo materiál mal ísť do vysielania na nasledujúci deň. Riaditeľka ju privítala v útulnej kancelárii. Pri kávičke bol rozhovor čoskoro pripravený. S úsmevom sa rozlúčili a Marika rezko sadla do svojho auta. Položila tašku na sedadlo vedľa seba, keď spozornela. „To nie je možné! Veď to je Pavlovo auto!“ Znehybnela, zaostrila zrak, v nemom úžase sledovala jeho kroky, ktoré zamierili ku vchodu galérie.“ Čo ten tam robí? Veď mal odletieť včera na služobnú cestu do Bruselu!?“ Marika nechápavo pozerala na dvere, ktoré za sebou zabuchol. Pichlo ju pri srdci jeho klamstvo! Prečo vravel, že ide do Bruselu? Nechcelo sa jej naštartovať auto. Niečo jej našepkávalo, aby schúlená v tichu sledovala ďalší vývin situácie.Odpoveď prišla o pár minút. Zrazu sa jej pred očami zjavil obraz, na ktorý nikdy nezabudne. Z galérie si usmiaty Pavel za ruku viedol ešte veselšiu riaditeľku. Za rohom nasledoval bozk a potom ďalší. Marika vystúpila z auta. Musela sa nadýchať čerstvého vzduchu.
Nevie, ako v ten deň prišla do Bratislavy. Nevie vôbec, ako potom zvládla kopu ďalších potrebných vecí. Vie len jedno. Konečne pochopila skutočnú pravdu. V Pavlovom živote nebola sama. Bola v ňom ešte vydatá riaditeľka galérie, s ktorou asi Pavlovi milovanie vyhovovalo, a preto sa nehrnul do Marikinho náručia. Marika pochopila, že ona bola Pavlovi dobrá akurát tak na nejaké výlety, lebo na tie so svojou vydatou láskou nemohol chodiť, aby ich niekto náhodou neobjavil spolu. Pravda občas veľmi bolí. Niekedy dokonca trhá srdce na kúsky. Aj Marika musela prekonať túto bolesť. A tak, ako aj veľa iných ľudí i Mariku bolesť nielen posilnila, ale ukázala jej aj jednu veľkú ľudskú pravdu. Ak chlap ženu skutočne miluje, nemá dôvod dlhšiu dobu sa neozývať, nestretávať sa a už vonkoncom nemilovať sa s ňou.
Autorka: Jarka Koníčková
