Chladivá, hustá hmla pôsobila zrána dosť stiesnene i na Milana, ktorý čakal na zastávke MHD a pofajčieval svoju obľúbenú cigaretu. Pred pár dňami oslávil štyridsiatku. Bol to starý mládenec, vysokej, štíhlej postavy. Jeho prísny výzor dotvárala plešinka s okuliarmi, ktoré viac -menej nosil na špičke nosa. Kolegovia ho pre jeho zovňajšok prezývali pán profesor. Bol to vskutku milý chlapík s dobrým srdcom, ale jeho život bol akoby plávajúcou loďkou na divokej rieke, ktorá hľadala svoje miesto na zakotvenie.
Najviac zo všetkého si túžil nájsť dievča svojich snov. V spoločnosti bol veľmi obľúbený, bol šarmantný a páčil sa dievčatám. Mal veľa príležitostí i na vážnejšie známosti, ktoré sa však v jeho predstavách rozplynuli ako dym z cigariet. Poznal veľa dievčat, vedel sa s nimi porozprávať, ale jeho srdce ani pri jednej neprehovorilo spevom lásky. Vedel veľmi dobre, že jeho šťastie je v tom, že sa riadi srdcom. Vždy však bolo prázdne a nenaplnené. Nechcel ísť do žiadneho vážneho vzťahu, pokým mu srdce i duša nepotvrdili pravdivosť citov. Jeho život plynul v zabehnutom stereotype. Práca analytika mu neposkytovala veľa voľného času, ale keď si ho náhodou našiel, venoval sa bežným športom: plávaniu a cyklistike.
Práve mu dohorievala cigareta, keď sa v diaľke blížila jeho električka. Milan nastúpil prednými dvermi, netušiac, že práve v tejto električke sa zmení jeho život. Za ním nastupujúci ľudia ho posúvali smerom k stredným dverám. Milanov pohľad práve spočinul na dlhovlasej dievčine.V jeho lesknúcich sa očiach bolo vidieť obraz zasnívanej Moniky. Vlasy blond farby jej krásne viali pod jemným prúdom vzduchu z vetracieho okienka električky. Milanov pohľad bol zreteľný a čitateľný. Pozeral sa na svoj vysnívaný sen. Tvár mal zmeravenú údivom. ,To nie je možné!‘ prešla jeho mysľou myšlienka skôr, ako mohol zaregistrovať opätovaný pohľad Moniky. Milanovou mysľou prešla bleskurýchla myšlienka: „Nesmiem prepásť príležitosť ju osloviť, ale ako?“ Nesmelými krokmi sa blížil smerom k nej, srdce mal zovreté ako v okovách. Ako ju mám osloviť? Musím nabrať odvahu. S nesmelým úsmevom a roztraseným hlasom sa rozhodol konať: „Dobré ránko, mladá pani, alebo slečna?“ Monika sa pousmiala a šibalským úsmevom odpovedala: „Slečna a dobré ránko.“
Električka sa blížila k zastávke a Monika dávala zároveň najavo, že jej cesta sa už končí. Milan vedel, že musí niečo urobiť. V tej rýchlosti sa na nič nezmohol, len siahol do bočnej kapsy saka a nespúšťajúc z nej oči, podal jej svoju vizitku: „Zavolajte mi, prosím!“ Monika s vizitkou v ruke sa mu strácala v hmle a vzďaľovala sa. Z Milana spadlo napätie, ktoré prežíval, ale zároveň nastupovalo ďalšie. „Zavolá mi vôbec?“ Monike sa Milan na prvý pohľad páčil tiež. Jej život plynul veselo či v práci, alebo v spoločenstve mladých kresťanov. Už svoje detstvo prežila v kruhu svojich veriacich rodičov. Bola vedená vo viere a v zásadách kresťanskej rodiny. Náhodné stretnutie s Milanom ju zaujalo tak, že predsa len uvažovala nad tým, že sa s ním stretne.
Monika doteraz nemala žiadnu známosť Pravdu povediac, ani nemala pomyslenie, že by sa raz mohla o to pokúsiť Nie že by pociťovala nezáujem o chlapcov, ale jej srdce bolo nasmerované aj k vyššiemu cieľu. Milan však v nej vzbudil záujem. Dni ubiehali a on stále myslel na dievčinu z električky. Nemohol zabudnúť nemohol sa zmieriť s tým, že mu zrejme nezavolá.
Keď raz stál pri okne svojej pracovne, sledujúc pohyb okoloidúcich, začal zvoniť mobil. „Prosím?“ Jeho telom prešiel príjemný pocit. Monika sa mu predsa ozvala. Od tej chvíle sa Milanove dni stali zmysluplnými a nádherne prežitými chvíľami v Monikinej prítomnosti.
Dni utekali ako plávajúca loďka. Nie ako po rozbúrenej riečke, hľadajúc prístav, ale unášajúca sa v pokojných vodách v rozmanitej prírode so všetkými krásami. Ich príbeh pôsobil ako dej rozprávky. Rozprávali sa na rôzne témy, rozmanité boli aj ich prejavy lásky. Nebolo dňa, kedy by sa nestretli. Z Monikinej tváre bolo vidieť jej prvé prežívanie očarujúceho vzťahu. Milana si veľmi obľúbila a dávala mu najavo svoju náklonnosť Milan sa do nej bláznivo zamiloval. Prvýkrát cítil, čo je to láska. Prežíval ju a zároveň ju odovzdával. Monika však stále pociťovala aj volanie srdca pokračovať v tom, čo ju ešte viac dokázalo naplniť. Bola zmätená a čím dlhšie sa stretávali, tým väčšmi pociťovala vnútorný boj. Cítila, že sa tiež zamilovala do Milana, ale zároveň cítila, že jej cesta je predsa iná. „Ako mu to len povedať?“
Vedela dobre, že ak mu to oznámi, spôsobí mu bolesť. Nemala odvahu mu svoje rozhodnutie povedať priamo do očí, bola by to pre neho veľká rana a nasledovalo by veľa otázok i odpovedí. No napokon sa rozhodla. Milan zaujatý prácou vo svojej pracovni zdvihol telefón. Po chvíľke rozhovoru s ňou pustil slúchadlo z ruky a sadol za svoj pracovný stôl so slzami v očiach. Koniec! Sen sa mu roztiekol v slzách. Jeho loďka plávajúca v tichej riečke sa ocitla v divokej vode. Jeho loďka lásky a naplnenia stroskotala. Neostalo nič, len trosky nádherného vzťahu. Bol v šoku! Monika mu totiž oznámila, že sa rozhodla odísť do kláštora. Nuž, láska niekedy môže mať i takúto podobu.
Autorka: Jarka Koníčková
