Peter vystúpil z auta,otvoril kufor a vybral z neho horolezecký výstroj.Pozrel do okien na treťom poschodí.Už sa v nich nesvietilo.Žalúdok mu zovrela nervozita,keď si spomenul na svoju ženu Lenu.
„Kto vie,či dnes bude kričať,nadávať alebo bude ticho.Úplne ticho!“zašomral si popod nos a snažil sa v tme trafiť kľúčom do zámky.Zapálil svetlo na chodbe. Jeho záblesk dopadal do obývačky na spiacu hlavu Petrovej matky.„Kde si tak dlho?Mali ste prísť na obed!“ ozvala sa a prudko vyskočila z kresla.„Ale,zdržali sme na rakúskej diaľnici! Napadlo moc snehu a niekoľkokrát sme museli stáť,“unavene Peter pozrel na mamu.Nechcelo sa mu práve teraz v noci vysvetľovať podrobnosti,ktoré boli spojené s jeho poslednou horolezeckou výpravou do Álp.„Peter,niečo vážne sa stalo,“ ozvala sa matka a vystrašene pozrela do okna,za ktorým sa v tieni pouličných lámp odrážali vločky snehu.Nevedela,ako mu to má povedať.Len tie vločky do nej vnášali posledné stopy pokoja.Peter prudko vstal. „Čo? Čo také?“ otočil sa a vystrašene pozrel na matku.„Tu máš list.Je od Leny! V ňom nájdeš odpoveď!“ Peter nervózne otvoril obálku.
Milý Peter!Asi si prekvapený, že Ti píšem,ale do očí som sa Ti to bála povedať. Chcem Ti len povedať,že sever Slovenska ma dusí.Potrebujem sa nadýchnuť.Nemôžem za to.Cítim to tak. Urobila som chybu,keď som sa dala nahovoriť na tie Tvoje hory.Ja si nemôžem zvyknúť.Chcem nájsť ešte niečo iné.Lena P.S. Verím,že o deti sa dobre postaráš.Dievčatá Ťa zbožňujú a ty ich tiež.
„No,to snáď nie! To asi nemyslí vážne!A kde vlastne išla?To mi ani nepovie,kde vlastne je?“ v návale hnevu a prekvapenia Peter neisto pozrel na matku.Tá však len nemo stála pri okne a ustavične len pozerala na padajúce vločky.
Vír povinností nedovolil Petrovi dlho premýšľať nad útekom manželky od neho a od detí.Práce okolo domácnosti a detí bolo naozaj vyše hlavy.Veď Terka mala len dva roky a Lucia päť.Najviac času mu zabralo nekonečné žehlenie a varenie.Ešte šťastie,že kolegovia v práci rýchlo pochopili jeho situáciu a šéf ho nezavaloval zbytočnou nadčasovou prácou.Peter mal kolegov rád a aj práca v horskej službe ho veľmi bavila.Vyštudoval za lekára,bol by sa zamestnal kdekoľvek,ale hory-to bol jeho splnený sen.Život nabral stereotypné obrátky a Peter zistil,že všetko v podstate stíha urobiť.Našiel si svoj systém. A keď už nevedel ako ďalej,jeho rodičia,ktorí bývali vtom istom meste ako on,mu vždy vďačne pomohli.Pomaly sa aj prestal zamýšľať nad tým,kde vlastne Lena zmizla.Akosi ju ani nechcel hľadať.Chcela slobodu,tak nech ju má!Možno ju tie tatranské štíty naozaj dusili. Možno ich naozaj nemohla mať tak rada, ako ich má rád on. Peter by Tatry nevymenil za nič na svete. Do tatranských skál si vždy ukladal všetky svoje radosti i smútky.Ony mu dávali skutočnú silu a robili z neho muža. Učili ho správne vnímať svet a ľudí navôkol.Ich vôňa v každom ročnom období jeho dušu vždy jemne pohládzala a dávala mu novú chuť žiť.
„No,to je ale dnes počasie!Stále len sneží.A ten vietor?Keby aspoň ten nefúkal!“opatrne si Peter nalial horúci čaj do šálky a ponúkol ho aj kolegom. „Keď bude takto snežiť ešte pol dňa,tak asi ani z chaty nevyjdeme!“ zasmiali sa záchranári.Vtom sa však ozvala vysielačka. „Tak,dopiť čaj fešáci a poďme do terénu! Už je to tu!To by sa nám ani deň nerátal,keby sa nám niekto vo fujavici nestratil!Môžeme na nebezpečenstvá upozorňovať koľko chceme,vždy sa nájde niekto,kto má vlastný rozum!“ s úsmevom šéf oznámil novinu.Chlapi zobrali vetrovky,výstroj a už ich nebolo.Mnohí z nich ani čaj nestihli dopiť.Peter si upravil čiapku na ušiach a pretrel si rukou okuliare,na ktoré sa mu ustavične lepil mokrý sneh.Bola veľmi zlá viditeľnosť.Akási hmla sa roztiahla nad celou dolinou.Vzduch bol preťatý vôňou kosodreviny obalenej mokrým snehom.Hora vzdychala pod ťažkou perinou a oblaky na ňu žmurkali smutnými ťažkými očami. Dnes ho veľmi nebavilo brodiť sa v mokrom snehu.Myslel na Terku a Luciu a na to,či babka nezabudne ísť po ne do škôlky.“Už ich vidno!“ ozval sa kolega a Petrovi odľahlo.Konečne pôjdu smerom nadol a on možno stihne predsa len prísť domov ešte pred siedmou.Rád uspáva dievčatá rozprávkou.To je ich krásny večerný rituálik.Záchranári sa rozbehli k stratenej dvojici.Bola to žena a muž.Muž rozprával niečo po nemecky.Bolo na nich vidno,že sú so silami v koncoch.Peter pridal do kroku,aby dobehol ostatných,ktorí si už plnili svoje povinnosti. Detailnejšie sa zahľadel na vyčerpanú ženu.Tisíc nožov mu preseklo telo! Zrazu sa mu zastavoval dych a v ústach mal sucho. „Je to možné? Lena? Je to Lena? Veď tá nikdy nechcela o horách ani počuť a nieto ešte chodiť na nejaké túry!?“ Peter rýchlo pribehol k nej.„Lena,čo tu prosím ťa robíš??? Čo ti to napadlo???“nechápavo krútil hlavou.Lena neodpovedala ani na jednu otázku.
Na druhý deň išiel za ňou do nemocnice,kde ju na jeden deň hospitalizovali.Nejaká tajná sila ho aj napriek všetkému hnala za ňou.Chcel poznať odpovede na otázky,ktoré ho prenasledovali už celučký rok.Keď ju zbadal v nemocničnej izbe,vyzerala celkom spokojne.Po krátkej chvíli sa celkom rozvravela.Rozprávala mu o Nitre,kde teraz žije a kde sa spoznala s nemeckým podnikateľom,ktorého vraj veľmi miluje.Len kvôli tej obrovskej láske išla s ním aj na túru do Tatier.Veľmi ju o to prosil. Chcela mu urobiť radosť. Peter len počúval. Bolo to počúvanie plné smútku,lebo ho rozboleli staré rany.Najviac ho bolelo však to,že na Terku a Luciu sa opýtala len mimochodom,keď už takmer odchádzal. „Vôbec jej nechýbame!Vôbec!Ako môže človek takto rýchlo zabudnúť na deti,rodinu???“ nechápavo krútil hlavou,keď odchádzal z nemocnice.
Čas je najlepší liek.Čas zahojí každučkú ranu.Keď na okno zaklopala jar, Peter už málokedy myslel na zimné stretnutie s Lenou.To stretnutie ho uistilo v tom,že si ich Lena vôbec nezaslúžila a že ich vlastne ani nemá rada.Dievčatá krásne rastú a robia Petrovi iba radosť.Občas je to s nimi ťažké,ale tieto dve nádherné a úžasné ženy svojho života by nevymenil za nič na svete.Lena ani len netuší, o čo vlastne prišla.
Láska k deťom je predsa tou najkrajšou a najčistejšou láskou, ktorú človek môže prežiť. Peter si to uvedomil včas, a preto jeho tvár sa neskrýva pod závojom smútku. Našiel svoju radosť. Našiel svoj zmysel života.
Autorka: Jarka Koníčková
