Autobus sa rýchlo rútil diaľnicou. Noc prudko hľadela do okien na spiace telá cestujúcich.Dušan sa zahalil do polospánku -príjemného stavu tela aj duše, keď človek spí aj nespí, myslí aj nemyslí. V hlave sa mu spustil film posledných mesiacov.
Rozvod so ženou prebehol rýchlo a bez zbytočných komplikácií. Mal pocit, že vôbec nezasiahol jeho srdce. So ženou už totiž niekoľko rokov spolu nežili. Komunikácia bola medzi nimi takmer nulová, výčitky z manželkinej strany sa stupňovali. Dušan cítil, že mu narušila celého jeho ego a cesty späť nebolo aj keď on si stále myslel, že sa veľmi snaží, že robí, čo môže pre záchranu vzťahu. Po rozvode začal žiť v lese. Podnájom našiel v opustenej horárni v náručí horehronských hôr. Od detstva podvedome túžil práve po takomto spôsobe života. Samota, hora, kôň. Denne dochádzal do práce do blízkej továrne a večer sa prechádzal so svojím koňom alebo zašiel za synom, ktorého tiež chcel naučiť milovať prírodu.
Dni sa míňali. Dušan cítil, že mu stále niečo chýba. Aj keď si splnil sen z detstva a ponoril sa do života spätého s prírodou, ktorý mu očisťoval dušu i myseľ, niečo mu stále našepkávalo, že nie je dokonale šťastný. Občas pociťoval samotu, ktorá mu napĺňala celé telo i myseľ a nevedel si s ňou poradiť. Čoraz častejšie sadal za počítač, akoby sa chcel vrátiť do dávnej minulosti, keď práve pri počítači mu bolo tak krásne, že ho až zamrazí, keď si dnes na to spomenie. Podvedome začal hľadať spriaznenú dušu. Mnoho dní a nocí presedel nad obrazovkou. Komunikácie bolo dosť, ale nenapĺňala ho tak, ako si to on predstavoval. Cítil, že nájsť ženu, ktorá by vedela obohatiť jeho srdce, rozvinula jeho myšlienky a zároveň by bolo s ňou spontánne i veselo, bolo veľmi ťažké. Stále častejšie sa vracal do minulosti, keď ešte v čase manželstva komunikoval so Slávkou. Slávka bola tá, ktorá mu radila, ako urobiť manželku šťastnou, Slávka bola tá, ktorá mu radila, ako má pristupovať ku svojej dcére v puberte, Slávka bola tá, do ktorej sa neskôr veľmi zamiloval…
Hrejivé lúče slnka dopadali na Dušanovu tvár. Potešilo ho, že o chvíľu vystupuje z autobusu. Zaliala ho radosť. Opäť sa ocitol vo svojom rodnom meste. Potešilo ho tiež, že konečne uvidí Kláru -ženu opradenú tajomstvom, ktoré chcel v týchto dňoch odhaliť. V žalúdku sa mu prechádzalo krásne chvenie, nepokoj, radosť… Cítil lásku??? Mal pocit, že áno, ale nebolo to také jednoznačné. Klára pochádzala z Bulharska, striedavo žila v Sofii a v Prahe, podľa toho, kde mala práve rozrobenú prácu v oblasti architektúry. Písali si už rok každý deň, poznali každý detail svojho života. Spolu virtuálne vstávali, žili, večer išli spať. Dnes mal nastať veľký deň, keď sa prvýkrát mali uvidieť. Dušan vedel a cítil, že ho Klára miluje. Jej vyznania lásky sa dali veľmi rýchlo vycítiť aj vďaka mailom. Dušan krásne slovíčka opätoval, a tak rástla ďalšia internetová láska aj napriek tomu, že tomu moc neveril. Chcel si nechať odstup, chladnú hlavu. Nechcel sa do vzťahu namočiť tak, aby stratil úplne rozum.
Klára mala predkov z bulharského cisárskeho rodu, a tak, keď oznámila Dušanovi, že príde pracovne do Bratislavy, ten jej hneď navrhol, aby spolu navštívili kaštieľ Svätý Anton, kde žili dlhé roky jej predkovia. Chcel ju maximálne prekvapiť, urobiť jej radosť a ,samozrejme, zaujať.Na parkovisku pod kaštieľom zastalo auto. Dušan zdiaľky Kláru pozoroval. Telo jej obopínal elegantný nohavicový kostým, vlasy viali vo vetre. Ladným krokom sa blížila k nemu. Spoznali sa hneď. Fotky neklamali. Objali sa. Prudké napätie a búchanie srdca vyústilo do prirodzeného smiechu. Hľadali vhodné slová…
Vstúpili do expozície kaštieľa. Klára bola prekvapená skutočnosťou, že aj tu žili jej predkovia. Ponorila sa do histórie. Počúvala výklad sprievodkyne, zapisovala si niektoré fakty. Dušan počúval hlas svojho srdca. Pozeral sa na ňu, keď sa ich oči stretli, usmiali sa na seba. Chytil ju za ruku. Akoby hľadal stratený pocit v hlbinách svojej duše. Spomenul si na žeravý dotyk rúk so Slávkou. Niečo sa v ňom prebudilo. Boli to staré, prachom zabudnuté spomienky na ňu. Bol zmätený. Prečo myslím na Slávku? Prečo ju chcem cítiť? Prečo…? Privrel oči. Za viečkami sa mu objavil Slávkin obraz s jej neskutočne veľkým srdcom, múdrymi slovami, nežnými bozkami, jemnými pohladeniami, ktoré spaľovali celé telo i dušu… Prečo práve dnes myslí práve na ňu? Vedel, že by bola pre neho urobila všetko. Až teraz si uvedomil, ako veľmi ju miloval. Ako ho celučkého hriala len pri pomyslení na ňu a pri letmých dotykoch ani nehovoriac….Bol ňou očarený natoľko , že sa toho až zľakol a povedal jej dosť! Vyhodil ju násilím zo svojho srdca a života…Sám nevie prečo. Asi preto, že bola tak ďaleko. Vtedy si nahováral, že ju nebude trápiť svojou reálnou neprítomnosťou. Nestačila mu každodenná virtuálne realita a predpokladal, že ani jej nie. Opak však bol pravdou. Dušan hľadal niečo konkrétne, hmatateľné. Asi hľadal lásku v mieste bydliska, čo sa mu však aj tak nesplnilo.Až teraz po rokoch však pochopil, že vlastne celý čas aj v Kláre hľadal Slávku. Myšlienkami a názormi Klára bola Slávke veľmi podobná, ale predsa iná. Dušan nič nepocítil pri dotyku rúk, neprišla túžba pri prvom bozku, necítil žiadne napätie, šialenú radosť…Kde sa stratila tá krásna láska v podobe slov na sociálnej sieti? Nerozumel tomu. Veď pri Slávke to fungovalo?
Deň sa zahalil do súmraku. Končilo sa aj prvé stretnutie Dušana s Klárou. Klára bola viditeľne zaľúbená, no Dušan cítil obrovský zmätok v sebe, ktorý občas vyplával až na povrch. Klára si pod rúškom zaľúbenosti nič nevšimla a prežila nádherný deň. Dušan v ten večer konečne pochopil Slávkine slová, ktoré mu raz povedala: „ Skutočnú, opravdivú, osudovú lásku stretávame len raz za život. Treba si ju veľmi vážiť a opatrovať ako diamant, lebo tento najkrajší dar z nebies už nemusí nikdy viac prísť do nášho srdca. Až po prežití osudovej lásky pochopíme, že všetky predchádzajúce i nasledujúce sú len maličkým priblížením k tej skutočnej. Naše srdce nám to pošepne.“
Aj Dušan dnes už vie, že stratil najkrajší dar, aký v živote dostal. Nič sa nedá vrátiť späť a nasilu vynútiť. Treba len v tichosti počúvať hlas srdca, ktoré nám chce veľa povedať. Lenže my často pod vplyvom bežného života, zamotaní v povinnostiach a starostiach, ho nepočujeme, a tak nechávame pomedzi prsty unikať najkrajšie veci tohto sveta a skutočné šťastie.
Autorka: Jarka Koníčková
