Alena pracovala ako cvičiteľka jogy v jednom zo športových stredísk v meste, a tak do práce chodila až predpoludním. Mohla si teda pospať aj dlhšie. Dnes sa však cítila unavená viac ako inokedy. Nechápala, čo sa vlastne deje, veď mala vynikajúcu kondíciu, dostatok spánku a vyváženú stravu.
„Asi to bude tými horúčavami,“ pomyslela si a zahnala myšlienku preč. Situácia sa však nezmenila ani v nasledujúcich dňoch. K únave a ospalosti sa pripojili aj občasné ranné nevoľnosti. Alena sa začala viac pozorovať a premýšľať nad tým, čo sa asi deje. Odpoveď prišla o niekoľko dní. Chýbajúca menštruácia a následné vyšetrenie na gynekológii jej dalo odpoveď. To snáď nie! Bola tehotná! Zľahka si sadla na lavičku pri poliklinike a v mysli sa jej spustil film minulých týždňov. V hlave jej stále blúdil Lucas. Nič krajšie ešte nezažila. Nevedela pomenovať slovami nával vášne, ktorú toto leto precítila. Toľko objatí, pozornosti, nádherných slov, prechádzok, bozkov pri západe slnka v živote nezažila. Bolo to ako z lacného romantického filmu, ale bolo to krásne. Ako z iného sveta.
K Jadranskému moru na pobyt spojený s cvičením jogy sa dostala úplne náhodou, keď zo dňa na deň musela zastúpiť kolegyňu. Nechcelo sa jej ísť vyše tisíc kilometrov od mesta, v ktorom žila a precvičovala jogu na neznámu pláž s úplne neznámymi ľuďmi, ktorým cestovná kancelária sľúbila, že súčasťou zájazdu bude aj joga. Keď však o pár dní spoznala Lucasa, začalo sa jej pri Jadranskom mori páčiť. O zábavu mala postarané a krásy Chorvátska si začala užívať plnými dúškami. A Lucas bol pozorný sprievodca po tejto krajine. Učil ju vychutnávať krásy tejto čarovnej zeme každý deň. Vždy, keď neprecvičovala, prišiel na pláž ku nej a robil jej spoločnosť. Lucas, profesionálny vojak, bol pri mori na dovolenke s celým svojím útvarom. Všetci vojaci si mali poriadne oddýchnuť pred povinnosťami, ktoré ich čakali v jeseni. Krásna Alena s telom bohyne nemala šancu uniknúť jeho pozornosti. A tú jeho pozornosť si vychutnávala naplno. Keď sa neskôr museli rozlúčiť, lebo čas odchodu sa nezastaviteľne blížil, sľúbili si, že budú v kontakte a čoskoro sa uvidia. Veď napokon, Chorvátsko nie je až tak ďaleko. Zrazu sa tých 1000 km Alene nezdalo tak veľa a na ďalšie stretnutie sa tešila ako malé dieťa. Celé dni a noci po návrate domov žila v ružovej bubline sladkých spomienok a predstáv, čo bude ďalej. Väčšinou si písali SMSky. Stačili jej to, lebo ju napĺňala predstava ďalšieho stretnutia.
Kvapky dažďa prebrali Alenu zo snívania. Vystrela dáždnik a pobrala sa domov. Napätie vystriedal poriadny stres. Nemala predstavu o tom, ako túto novinku povie Lucasovi. Zobrala papier a začala si písať vety, ktoré mu chcela do telefónu povedať. Písanie ju trochu upokojilo, ale keď vzala mobil do ruky, ťažko dýchala a nevedela sa sústrediť na komunikáciu. Po troch hodinách premýšľania začala telefonovať. Nezdvihol. „Asi je ešte v práci,“ pomyslela si a skúšala telefonovať znovu a znovu každých 30 minút. Nezdvihol ani nasledujúci deň, ani neskôr. Zaujímavé však bolo to, že SMSky posielal stále. Nezabudol sa Aleny opýtať, ako sa má, čo má nové, ako sa cíti, že ju miluje, že sa teší na stretnutie…Telefonovať však, aj napriek tomu, že sa rozprávali po anglicky, odmietal. Alena si postupne začala uvedomovať, že vlastne ani nevie, kde vlastne presne býva. Vedela len jeho meno, názov vojenského útvaru a telefónne číslo. Bolo to na prvý pohľad dosť, ale v konečnom dôsledku, keby prestal úplne reagovať alebo zmenil prácu, ani nevie, kde ho má presne hľadať. Alene išlo roztrhnúť hlavu zo všetkých tých predstáv a myšlienok, ktoré ju úplne pohltili. „Takže, keď nechce telefonovať, napíšem mu SMSku,“ povedala si Alena a pustila sa do písania. Žalúdok jej zvieralo od strachu a úzkosti. Nevedela sa na nič sústrediť, neustále pozerala na display. Bolo to nekonečné čakanie. Prešiel deň, dva, tri…Potom už neprišli ani bežné SMSky, na ktoré bola zvyknutá a ktoré kŕmili jej svet radosťou, nádejou a láskou. Strach a úzkosť vystriedala panika, plač, beznádej… „Skús nájsť adresu a telefónne číslo toho vojenského útvaru a zavolaj tam, nech ti ho dajú k telefónu,“ radila Alene kolegyňa z práce. Pripadalo jej to maximálne trápne, ale chcela počuť jeho názor na vzniknutú situáciu.
Kým nabrala odvahu zavolať do vojenského útvaru, prešli ďalšie dva dni. Napokon sa odhodlala. Prekvapujúco pracovník útvaru zdvihol telefón po pár sekundách, ba dokonca ovládal dobre angličtinu, a tak nebol problém opýtať sa, či by mohla dostať k telefónu Lucasa. Potom niekoľko minút čakala, kým sa chlap ozval opäť v telefóne. Keď zobral opäť telefón do ruky, stroho jej len oznámil, že trikrát prešiel zoznam všetkých zamestnancov útvaru, ale dotyčné meno v zozname nenašiel. O niekoľko dní sa Alenin kamarát informatik snažil vypátrať, komu vlastne patrí telefónne číslo, z ktorého Lucas písal SMSky. Nezistil však nič.
Alena si v jednej sekunde uvedomila krutú pravdu. Ako v tejto situácii zostať pri zdravom rozume a nezblázniť sa? Veci nabrali rýchly spád. Dieťaťa sa nechcela vzdať. Jednak to bolo proti všetkým jej zásadám a zároveň si uvedomovala aj svoj vek. Vyčítala si svoju nekonečnú naivitu. Čudovala sa sama sebe, ako mohlo naletieť obyčajnému plážovému podvodníkovi, ktorému uverila, že ju naozaj miluje. Nechala sa omámiť jeho nehou, láskavosťou, názormi, myšlienkami a sľubmi.
Trvalo niekoľko týždňov, kým sa pozbierala a začala uvažovať nad reálnymi krokmi, ktoré musí podniknúť, aby zachránila seba aj dieťa. Uvedomovala si, že precvičovanie jogy ju už dlho živiť nemôže a bývanie v podnájme tiež nebolo tou najlepšou finančnou alternatívou. V takejto situácii ocenila skutočnosť, že ju mama vždy učila šetriť. Ušetrené peniaze sa v tejto situácii stali jediným zdrojom útechy a nádejou, že to snáď všetko zvládne aj sama. A zrazu pocítila vďačnosť aj za mamu. Uvedomovala si, že je možno nevďačná dcéra, lebo sa jej mohla venovať aj viac, ale pomyslenie, že mama ešte žije, ju v týchto najťažších chvíľach držalo nad hladinou. Keď jej povedala o svojom neplánovanom tehotenstve a neznámom otcovi, samozrejme, mama zostala v šoku. Ale najlepší lekár – čas, pomohol sa jej preniesť do novej situácie a potom všetko nabralo ešte rýchlejší spád. Mama pomohla Alene presťahovať sa domov do rodinného domu. Tam bolo miesta dosť na výchovu dieťaťa. Alena si opäť po rokoch musela začať zvykať na život v dedine, ale už jej to až tak neprekážalo ako pred desiatimi rokmi, keď ju z domu vyhnala obrovská túžba po meste. V rodnom dome počkala na pôrod. Narodila sa jej krásna dcérka Julka. Keď Julka začala chodiť do škôlky, Alena si s kamarátkou z detstva otvorila centrum krásy a zdravia, kde precvičovala jogu, venovala sa výživovému poradenstvu a kozmetike. Postupne si na život v dedine zvykla tak, že by ju už za mesto nikdy nevymenila. A čo je najdôležitejšie, uvedomila si tiež silu rodinu a nekonečnú vďačnosť mame za to, že ju s láskou a bez výčitiek prijala a vo všetkom jej neustále pomáha.
Niekedy nám život dokáže pripraviť veľké prekvapenia. Ale našťastie sa vždy nájde niekto, kto nám dokáže pomôcť. A tak vďaka patrí týmto zázračným pozemským anjelom, ktorí tu stále sú a nedovolia nám padnúť na absolútne dno.
Autorka: Jarka Koníčková
