Väčšinou si ľudia nedajú poradiť a žijú podľa vlastných predstáv. V podstate je to aj správne, veď každý človek túži kráčať po vlastnej ceste. Stáva sa však, že ak je človek veľmi mladý a nedá si od nikoho poradiť, môže to skončiť aj ináč, ako si to možno predstavoval. Tak to bolo aj v prípade Lukáša.
Lukáš sa už nevedel dočkať chvíle, kedy vyloží veci z auta, nasťahuje sa do internátnej izby a rodičia odcestujú 400 km od neho. Túžil po slobode viac ako ktokoľvek iný. Doma mal všetko, po čom túžil, ale sloboda a kamaráti ho úplne fascinovali. Konečne bude môcť sedieť pri počítači celé noci a dni a nikto mu nebude hovoriť, že má ísť spať, že by sa mal najesť alebo športovať. Potreboval sa hlavne hrať a občas programovať vlastné hry, ktoré mu podľa neho mali pomôcť aj k finančnej nezávislosti. Ba dokonca bol presvedčený, že človek nepotrebuje vôbec žiadne vzdelanie, ak chce tvoriť hry, programovať, proste zamestnať sa v tomto odvetví. Bol presvedčený, že toto všetko treba hlavne vedieť a nie učiť sa o tom teóriu.
Keď začal prvý semester, Lukáš sa snažil chodiť do školy, veď si uvedomoval, že súkromná škola nie je najlacnejšia. Na štátnu sa nedostal, a tak bol v konečnom dôsledku rád, že môže chodiť aspoň na súkromnú. Najdôležitejšie však na tom bolo to, že je na internáte spolu s dvomi najlepšími kamarátmi. Svet počítačových hier mohli rozbaliť naplno. Hrávali do sýtosti nielen cez deň, ale i v noci. Lukáš si konečne vychutnával slobodu bez hraníc. Po čase bolo čoraz ťažšie ráno vstať a ísť na prednášku. Vyskúšal pocit, aké to je, keď do školy vôbec nepôjde. A zistil, že sa vlastne nič nedeje. Nikto ho nenaháňa ako na strednej škole. Zopakoval to viackrát, až si napokon zvykol viac cez deň spať, ako chodiť na prednášky a semináre. Postupne zabudol aj na svoje predsavzatie, že bude programovať a pomáhať firmám pri tvorbe hier. Nemal čas na rozvoj svojej kreativity, ktorú tak veľmi mal v pláne. Peniaze prichádzali len od rodičov a museli posielať stále viac a viac, lebo ceny rástli a popri hrách nebolo času na varenie. Jedlo Lukášovi prinášala len donášková služba, a to niečo stojí! Prišiel čas skúšok. Zistil, že urobiť ich nebude také jednoduché, ako si predstavoval. Vydržal v súkromnej škole ešte pol roka. Ani ho veľmi netrápilo, že školu nedokončil a už vôbec nepremýšľal nad tým, že rodičia prišli o značné množstvo peňazí. Potom s kamarátmi vymysleli, že odídu z vysokej školy na nadstavbové štúdium, ktoré bolo tiež zamerané na programovanie. Lukáš pokračoval v zabehnutom štýle života, a tak ani maturitu na tejto škole nezvládol. Jeho kamaráti áno. Našťastie aspoň oni dvaja si začali uvedomovať, že je načase obmedziť zabehnutý štýl života a začali chodiť reálne do školy. Zistili, že im to celkom ide, a tak v súčasnosti opäť študujú na vysokej škole, ba dokonca sa im tam tak zapáčilo, že sa rozhodli pokračovať v doktorandskom štúdiu. A možno tam zostanú aj učiť. Mali šťastie, že sa včas prebudili. Alebo sa možno včas vzdali svojej tvrdohlavej predstavy o tom, že v podstate človek nemusí mať žiadnu školu, ak chce programovať a tvoriť vlastné hry či webové stránky.
Lukáš po neúspešnom štúdiu zostal v meste, v ktorom študujú jeho kamaráti. Často sa stretávajú, ale už len na chvíľku. Každý má svoje vlastné povinnosti a na hry už nezostáva toľko času ako pred rokmi. Lukášovi kamaráti študujú, našli si priateľky. A Lukáš? Nikde ho v oblasti programovania nechceli zamestnať, a tak ak chcel žiť vo veľkom meste, musel začať robiť to, čo bolo k dispozícii. S maturitou z gymnázia možností bolo minimum. A tak sa zamestnal ako pokladník v obchodnom reťazci. Nie je to med lízať. Je to pre neho ťažká práca. Niekedy vstáva aj ráno o tretej, lebo je potrebné vyložiť čerstvú zeleninu. Niekedy nerobí pri pokladni len osem hodín, ale aj dvanásť, lebo je potrebné niekoho zastúpiť. A večer musí často umývať celú predajňu, lebo upratovačka neprišla do práce. Výplata mu nestačí ani na zaplatenie vlastného podnájmu, a tak býva v prenajatom byte s ďalšími neznámymi ľuďmi. Rodičia mu síce kúpili dvojtisícový profesionálny počítač na tvorbu hier, videí, obrázkov či hudby, ale on je taký vyčerpaný, že na vlastnú tvorbu ani len nepomyslí. Je rád, že sa má kedy vyspať. Ale nikomu sa nesťažuje. Dobre vie, že to bolo jeho vlastné rozhodnutie a nekonečná tvrdohlavosť vzdať sa štúdia. Dnes už vie, že počítačové hry prevalcovali jeho vôľu splniť si svoje sny. A teraz, po rokoch, občas mu je ľúto peňazí, ktoré už rodičia investovali do neho. A inokedy občas prežíva aj také chvíle, keď mu v hlave znejú ich slová o tom, že keby mal ukončenú vysokú školu… Ale potom rýchlo tieto myšlienky zahodí za hlavu. Vie, že to už nezmení. Má tak akurát silu poriadne sa vyspať, lebo zajtra začína ďalší deň v obchodnom reťazci. Ono sa to nezdá, ale je to naozaj náročná práca.
Autorka: Jarka Koníčková
