Eva sa usadila za stolom. S dnešným dňom bola celkom spokojná. Slniečko prenikalo cez žalúzie do zborovne a jesenné slnečné lúče hladili jej modré oči. Knihu položila na ľavú stranu stola a očami prešla po mobile. Žiadne správy,žiadne zvonenie. Aspoň niekto by si mohol na ňu občas spomenúť, pomyslela si a rukou si pohladila vlasy. Do porady zostávalo ešte pätnásť minút.
Riaditeľka vošla hneď po poslednom zvonení. Neprišla sama. Vedľa nej trochu nervózne, ale s náznakom radosti stál muž. Asi štyridsiatnik. Neskôr sa všetci dozvedeli,že je to nový učitel výtvarnej výchovy.Evine a Jurajove oči sa stretli ešte v ten deň. Akoby náhodou sa Juraj na Evu zahľadel dlhšie a Eva pocítila ten starý, dávno zabudnutý pocit chvenia v žalúdku. Znervóznela. Ale ten večer, tesne pred spaním si na ten pohľad spomenula. Radšej ho však rýchlo schovala pod viečka. Blbosť! Hádam by som sa len nezapodievala takýmito myšlienkami. Nie som predsa mala puberťáčka. Zahnala rýchlo sladké myšlenky reálnou predstavou a presunula sa do obvyklej sféry plánovania pracovných povinností na ďalší deň.
Dni sa míňali a Juraj robil všetko preto,aby sa v blízkosti Evy vyskytoval čo najčastejšie.Raz jej uvaril cez prestávku kávu, potom jej požičal zaujímavú knihu, sem-tam kúpil sladké ovocie…Pozornosti nemali konca-kraja. Evino srdce zo dňa na deň viac a viac mäklo.Jurajovi bolo tiež v Evinej spoločnosti fajn. Bola milá, usmievavá, dalo sa s ňou výborne porozprávať a dokonca bola aj celkom sympatická. Netrvalo dlho a dostal ju na svoju stranu.Eva sa cítila ako mladé dievčatko.Nevedela sa nasýtiť nádherného pocitu, ktorý ju zobúdzal každý deň.Tešila sa do práce ako nikdy. Musela si priznať sama pred sebou, že je veľmi zamilovaná a vôbec si neuvedomovala, že má doma manžela, dve deti a štyridsaťpäť rokov.Akoby zabudla na realitu. Vznášala sa ako v sne. Jedného dňa sa však sladké úsmevy, nežné lichôtky a platonické snenie zmenili na reálnejšiu príchuť hriechu. Piataci mali ísť na dvojdňovú exkurziu. Nikto v zborovni ani len netušil,čo sa odohráva medzi Jurajom a Evou,a preto vyhlásenie,že oni dvaja pôjdu s deťmi ako dozor, vôbec nikoho ani neprekvapilo, ani nezarazilo. Pri každodennom zhone a plnení rôznych povinností si nikto nevšimol silné iskrenie medzi kolegami.Len oni dvaja vedeli, ako sa na tie dva dni tešia, len oni dvaja cítili, že tieto dva dni môžu znamenať pre nich tajné a ešte väčšie zblíženie, po ktorom tak obaja túžili.Predstava sa stala realitou. Juraj a Eva využili situáciu a po dlhej dobe snenia a nekonečného čakania prežili to, po čom tak obidvaja veľmi túžili.
Dni plynuli.Blížil sa koniec školského roka. Eva ho neočakávala s radosťou. Prvýkrát v živote netúžila po prázdninách. Prvýkrát v živote sa ich bála. Keď si predstavila, že Juraja neuvidí dva mesiace, prepadla ju silná depresia a smútok. Čas prázdnin by najradšej oddialila na neurčito. Zrazu si nevedela predstaviť deň bez Juraja.Dva mesiace sa ťahali nekonečne dlho. Evina nervozita sa zvyšovala zo dňa na deň.Jej dni boli naplnené pobehovaním medzi mobilom a záhradou, ktorá jediná spolu so slnkom, jej prinášala aspoň trošku radosti do boľavej duše. Stále častejšie sa zamýšľala nad tým, prečo Juraj nezavolá, nepošle SMS, prečo ona prvá vždy musí dať najavo,že jej je smutno, prečo práve ona musí byť tá prvá, ktorá zavolá. Hnevala sa sama na seba. Nechápala, prečo jej je tak strašne smutno. Až v45 rokoch svojho života pocítila skutočnú bolesť z nenaplnenej lásky a túžby.Rozumom všetko chápala.Vedela, v akej je pozícii, vedela, že nemôže od vzťahu s Jurajom veľa čakať. Túžila aspoň po nežnom slove, po pozornosti, ktorá sa skončením školského roka rýchlo vytratila a ona zrazu bez nej nemohla existovať. Juraj bol ako stratená droga, o ktorú chcela bojovať, ale nevedela, akými zbraňami má ten boj uskutočniť.
Začal sa ďalší školský rok. S búchajúcim srdcom v hrudi otvorila Eva dvere na zborovni. Bol už tam. Zahliadla ho pri okne v rozhovore s kolegyňami. Najradšej by sa mu bola vrhla do náručia. Ale len sklopila zrak a čakala, čo sa bude diať. Onedlho podišiel k nej. Čakala na jeho slová plné nehy a lásky, na tie slová, ktoré jej tak často hovoril, na slová, ktoré jej dávali tak veľa energie a chuti do života. Vkĺzol však do nej iba smútok. Cítila ,že ich rozhovor po dvoch mesiacoch sa začal vznášať len v akejsi neutrálnej rovine.Zrazu mala pocit, že asi nie sú viac ako obyčajní kolegovia. Z Jurajovho pohľadu cítila len chlad a zo slov len letmý záujem o jej skutočné pocity.
Dni plynuli pomaly a jesenné dažde ešte viac otvárali Evin smútok. Nedalo sa jej na nič sústrediť. Jej dušu silno nahlodával smútok. Najväčší problém bol asi vtom, že nemala odvahu sa Juraja priamo opýtať, prečo vlastne od nej bočí. Stále len čakala. Čakala na úsmev, čakala na pohľad, slovo…Jedného dňa bola v zborovni oslava. Jedna z kolegýň oslavovala päťdesiatku. Eva tajne dúfala, že sa s Jurajom poriadne porozpráva. Predsa len na takých oslavách je uvoľnenejšia atmosféra..A mala pravdu. Oslava sa rozprúdila hneď popoludní a smiechu i rozhovorom nebolo konca-kraja. Juraj si prisadol k Eve. Zrazu bol zhovorčivejší. Pohár bieleho vína mu asi prinavrátil starú túžbu porozprávať sa s ňou. Cítila,že mu predsa len nie je úplne cudzia, ale zároveň celkom jasne cítila tiež, že ten oheň,ktorý jej povznášal srdce do výšin,už nehorí tak ako pred tromi mesiacmi a pohľad na Juraja ju nepripravuje o rozum. Silno pociťovala, ako tri mesiace letmých rozhovorov urobili z nádhernej lásky a úprimnosti len popol spomienok, ktorý by v tej chvíli rozfúkal aj ten najjemnejší vietor. Eva si uvedomovala,že už vlastne chce poznať len odpoveď na jednu jedinú otázku: „Prečo si ju Juraj bez vysvetlenia prestal všímať!?“
Deň sa zmenil na noc.Noc vždy viac otvára ľudské srdcia, noc má tú čarovnú moc privádzať ľudí k úprimnosti. Miestnosť bola ešte stále plná, oslava bola v plnom prúde.Eva sa celkom dobre bavila aj bez Juraja.Tanec, hudba a smiech kolegýň jej pomohol odreagovať sa.Juraj sa tiež veľmi dobre bavil. Svojimi historkami rozveseloval všetkých navôkol.Tá posledná, ktorú rozprával,jej zostane navždy v ušiach. Nechtiac, keď stála za jeho chrbtom si vypočula príbeh o tom, ako Jurajovi Evin muž pomohol vybaviť perfektný pozemok na stavbu chatky za symbolickú cenu. Eva skoro prestala dýchať.Až teraz si spomenula, ako ju Juraj ešte v začiatkoch ich vzťahu poprosil, či by sa nemohla za neho prihovoriť u jej muža, ktorý mal tieto záležitosti na starosti na mestskom úrade. Samozrejme, Eva by pre neho urobila čokoľvek, a tak prosbu spomenula pred mužom. Juraja vykreslila ako správneho chlapa, dobrého človeka, ktorý je aj dosť chudobný, a preto ako kolegyňa by mu chcela pomôcť. Evin muž neváhal a keď na to boli podmienky, rád Jurajovi pomohol. Juraj vďaka jeho pomoci ušetril najmenej tridsaťtisíc.Eva si nechápavo sadla na stoličku. Mysľou jej prebehol blesk myšlienok. Dovtípila sa.Položila hlavu do dlaní. „Tak je to teda!“ prudko si vzdychla. „To snáď nie je pravda! Je toto vôbec možné?“ Nechcela uveriť svojim domnienkam. Chcela ich potlačiť, ale nedalo sa.Bolo to úplne jasné. Juraj ju hnusne zneužil. Potreboval pozemok a nie ju. Keď ho získal,už sa asi nevládal pretvarovať, ale zároveň jej ani nevedel povedať, že chce s touto hrou skončiť.
Hovorí sa,že každé klamstvo raz vypláva na povrch. Aj Jurajovo mlčanie nezostalo navždy záhadou. Evino srdce časom odpustilo Jurajovi hnusný podvod, ale nikdy mu neodpustilo,že jej ponúkol ilúziu lásky, ktorej uverila a vďaka ktorej nakoniec pocítila najväčšie sklamanie v živote.
Autorka: Jaroslava Koníčková
