Príbeh o tom, ako sa nestať obeťou (7. príbeh)

Rudo pochádzal zo siedmich detí. Možno to znie v tejto dobe ako nonsens, ale v detstve musel pri stole často bojovať o jedlo. Kto si viac uchmatol, ten viac zjedol. Našťastie vďaka svojej cieľavedomosti a inteligencii sa vymanil z pazúrov biedy. Vyštudoval za inžiniera elektrotechnika a usadil sa v neveľkom mestečku, kde si zriadil súkromnú firmu.

Za manželku si premyslene a po hlbokom uvážení vybral Marcelu, ktorá bola veľmi jednoduchá, milá, starostlivá, obetavá a hlavne nadmieru tolerantná. Všetky tieto jej vlastnosti mu vyhovovali, pretože nemal v úmysle riešiť nejaké prípadné manželské problémy, veď jeho životným cieľom bola jeho kariéra. Tú si chcel vychutnať na maximum. A Marcela sa mala stať prirodzenou a hlavne nekomplikovanou súčasťou jeho presne naplánovaného života.

Po narodení dcéry si Rudo predsa len aspoň na pár rokov začal vychutnávať čaro rodiny a cestovania. Kúpil nové auto a veľa času strávil s manželkou a dcérou na poznávacích výletoch, pri mori, ba dokonca mal občas náladu sa so ženou a s dcérou potulovať po rôznych mestách, vychutnávať si jedlo v dobrých reštauráciách, nakupovať  kvalitné veci a hlavne knihy. Tieto úlety ho však napĺňali len cez víkend a pár dní v lete, ináč sa venoval len svojej práci. Bol šťastný, že nemusel nič riešiť v domácnosti a pri výchove dcéry. Marcela sa popri vlastnom zamestnaní  úplne o všetko postarala, a tak sa s čistou hlavou mohol naplno venovať tomu, po čom najviac túžil.

Roky plynuli. Rudo si vychutnával svoju prácu, tešil sa zo svojej firmy. Horšie to bolo s financiami. Inflácia sa zvyšovala, nájomné za prenájom priestorov sa šplhalo do astronomických výšok a ďalšie poplatky tiež neboli zanedbateľné. Rudo si veľmi dobre uvedomoval, že do dôchodku mu už nezostáva veľa času a že ak nechce v starobe skončiť tak, ako to bolo v detstve, musí poriadne šetriť. Pravdu povediac ani posledných päť rokov si veľa toho neužil, ale nesťažoval si.  Marcela bola skromná, takmer nič ho nestála. Vlastne všetko, čo potrebovala, si kupovala sama. Jasne jej už pred 30 rokmi vysvetlil, že to takto musí fungovať, lebo ináč firmu neutiahne. A Marcela zo všetkého najviac chcela, aby bol Rudo šťastný a aby rodina bola v pohode. Bolo jej ľúto, že prežil ťažké detstvo, a tak túžila po tom, aby žil v šťastnej atmosfére a v milujúcom prostredí. Robila všetko pre to, aby to tak naozaj bolo. Celé roky prekypovala štedrosťou, starostlivosťou a nekonečnou tolerantnosťou. Bolo pre ňu samozrejmosťou, že sa o všetko v domácnosti starala, ba dokonca financovala dcérino štúdium, nákupy potravín, ba dokonca trojdňové relaxačné pobyty. Keď mal Rudo sviatok, kupovala mu drahé darčeky, ktoré mu urobili skutočnú radosť a nerobilo jej problém darovať mu aj peniaze na jeho vysnívané poznávacie zájazdy. Miloval severské krajiny. A tak každé dva roky niektorú zo severských krajín navštevoval. Chcel tam byť sám. Tvrdil, že len tak môže načerpať novú energiu do ďalších dní. Marcela mu to vďačne dopriala, celé tie roky túžila po jeho šťastí. V tej dobe by jej ani nenapadlo, že chcel vlastne ušetriť. Veď predsa náklady pre dvoch sú oveľa vyššie ako pre jedného. Rudo si to veľmi dobre uvedomoval. Raz vymyslela, že ho prekvapí a kúpila zájazd k moru, lebo chcela ísť s ním. On to však odmietol a ešte bol aj nahnevaný. Presvedčil ju, že južné krajiny mu nerobia dobre a okrem toho, práve v tom období nemohol opustiť svoju firmu, lebo mala prísť nejaká výhodná zákazka. Išla sama a ešte prišla aj o peniaze, ktoré investovala do kúpu zájazdu pre dvoch.  Potom podobným spôsobom odmietol aj wellness pobyt, prestal s ňou chodiť na plesy, na priateľské návštevy, prestali spolu športovať. Marcela si postupne  na samotu musela začať zvykať stále viac a viac. Rudo totiž začal pracovať na sebe, na rozvoji svojho nového JA, a tak nemal čas na nič a staré zaužívané aktivity mu už nič nehovorili. Bol rád, že si našiel čas sám na seba a svoje nové činnosti, ktoré sa snažil pravidelne vykonávať. Pohltili ho meditačné techniky, jóga, dychové cvičenia, etikoterapia, saunovania, otužovanie, tibetské misy, bubnovanie, počúvanie duchovných prednášok a predovšetkým čítanie kníh, ktoré boli zamerané na sebarozvoj. Mal zostavený presný plán pre jednotlivé aktivity. Marcela sa občas pridala k nemu, keď išiel na nejaký sebarozvojový seminár, ale po čase pochopila, že si ju vôbec nevšíma a ani počas cesty v aute si už nemali čo povedať. Rudo bol ponorený len do seba, okolie veľmi nevnímal. A už vôbec nevnímal ju.

Marcela vo svojej láskavosti a dobrosrdečnosti si len veľmi ťažko dokázala postupne uvedomovať, že by mala konečne začať myslieť aj na seba.  Len veľmi ťažko sa jej počúvali slová kamarátok a kolegýň, ktoré jej dlhé roky prízvukovali, že ju Rudo len využíva, neváži si ju a pravdepodobne ani nemiluje. V mene vytvorenia úžasnej rodiny mala zahmlený zrak a nechcela vidieť pravdu. Ale keď Rudo odišiel na mesačný ajurvédsky pobyt do Indie, bez toho, aby ju vopred na to upozornil, bola ochotná aspoň na 50 percent priznať, že kamarátky a kolegyne majú asi pravdu.

Niekedy je ťažké vnímať skutočnú realitu. Neskutočne to bolí a človeku sa rúca svet. Človek má tendenciu pravdu najprv popierať, potom veľmi trpí,  ale väčšinou novú realitu nakoniec prijme. A tak si reálnu skutočnosť uvedomila aj Marcela. Postupne sa začala vzdávať myšlienky, že jej jediným poslaním a naplnením života je čakať doma na Ruda, vybaľovať jeho kufre, variť mu, prať, žehliť a počúvať jeho zážitky o tom, ako napreduje vo svojom duchovnom živote, ako mu novým spôsobom prúdi energia v tele a ako sa mu správnym dýchaním zvyšujú vibrácie.

Trvalo dlho, kým precitla a dokázala sa na svet pozrieť reálnymi očami. Potom ešte musela prísť aj na to, že predsa sa dá žiť aj ináč. Bála sa totiž, že zatrpkne alebo sa posunie do pozície obete. To v žiadnom prípade nechcela. Veľmi túžila nájsť v sebe silu začať konať a vymyslieť niečo, čo jej pomôže naďalej chodiť s úsmevom na tvári. Nešlo to jednoducho, ale napokon sa zaprela a začala premýšľať viac nad sebou a nad svojím životom. Postupne si vytvorila plán v hlave a neskôr si všetky nápady zapísala do zošita. Našťastie, ešte nie je taká stará, aby si aj ona nemohla splniť niekoľko svojich snov. Mala šťastie na ľudí v okolí, ktorí ju včas zobudili. Uvedomila si, že má úžasné kolegyne a kamarátky. Nakúpila plátno, olejové farby a odišla na celé leto na chalupu, ktorú zdedila po starej mame. Necítila žiadne výčitky svedomia. Cítila len radosť a pocit slobody. A vôbec ju v tej chvíli nezaujímalo, v akom stave nájde byt po dvoch mesiacoch. Možno si Rudo zavolá upratovaciu službu. A čo na tom, nech upracú namiesto nej. A čo bude jesť a kto mu vyžehlí košele? Tak na to teraz vôbec nechcela  myslieť. V tej chvíli sa zamerala  už len na to, ako na plátno uloží všetky predstavy a túžby, ktoré nosila v sebe dlhé roky. A v duchu ďakovala za to, že mala v správnej chvíli okolo seba ľudí, ktorí ju dokázali prebrať zo zlého sna. V tomto mala naozaj šťastie. Existuje totiž obrovské množstvo ľudí, ktorí sa nezobudia nikdy a celý život slúžia iba iným a zabúdajú na seba. Sú aj takí, ktorí už v určitom období života ani netrpia. Začnú si tento pocit určitým spôsobom vychutnávať, ba dokonca sa  stotožnia aj s rolou obete. No to najhoršie potom prichádza v starobe, keď je už neskoro na akúkoľvek zmenu. Potom už  len zatrpknuto spomínajú na nespravodlivosť, ktorá ich  v živote postretla.

Autorka: Jarka Koníčková