V deň doktorandských promócií sa slávnostná atmosféra v aule dala krájať nožom. Veď všetci prítomní mali na ňu právo. Išlo o ukončenie najvyššieho stupňa vysokoškolského štúdia a absolventi získali titul PhD. Aula bola zaplavená drahými parfumami, krásnymi šatami, vysmiatymi tvárami šťastných rodičov a slzami dojatých starých mám. Keď absolventi prichádzali v talároch a akademických čiapkach na pódium, slzy sa leskli aj v očiach tých najtvrdších otcov. Veď niet sa čo čudovať. Pre mnohých rodičov práve táto slávnosť predstavovala vrchol splnených predstáv o úspešnom dieťati.
Hana sa nesmelo usmievala na rodičov a v tejto čarovnej chvíli konečne aj z nej opadol stres. Záverečnej práci a skúškam venovala maximum energie, veď napokon získala aj cenu dekana a mala v pláne si aspoň na chvíľu oddýchnuť. Samozrejme, priebežne si hľadala prácu. Rozhodila kontakty na všetky strany, ale zatiaľ sa jej nikto neozval. Ale dnes na to nechcela myslieť. Chcela len vnímať prítomný okamih obalený do iskričičky radosti. Úprimne sa tešila z dojatia a šťastia svojich príbuzných, ktorí boli na ňu hrdí a ktorí každú svoju vetu končili ospevovaním jej šikovnosti a múdrosti. Hana si uvedomovala, že hlavne staršia generácia tituly trošku preceňuje. Ona sa dívala na svet reálnejšie. Mať titul v oblasti výtvarných umení neznamenal hneď prísun veľkých peňazí, pohodlia či luxusu. Predstavoval hlavne obrovskú drinu, disciplínu a sebazapieranie.
Prešiel mesiac a Hana začala byť nervózna. Odpovede na ponuky v inzerátoch neprichádzali a miesto, ktoré jej sľúbili na vysokej škole, kde by mohla učiť, napokon obsadili niekým iným. Až neskôr sa dozvedela, že to bola sesternica vedúceho katedry. Bola smutná, ale nevzdávala sa. Vždy si zatiaľ všetko vydobyla svojou usilovnosťou. Mala šťastie aspoň v tom, že jej dovolili do konca decembra bývať na vysokoškolskom internáte, a tak mohla naďalej zostať v Bratislave a nemusela sa vrátiť domov do Lučenca. Uvedomovala si, že tam by prácu nenašla už vôbec. Samozrejme, rozčuľovalo ju, že peniaze ušetrené z brigád sa míňali rýchlosťou svetla a čoraz viac musela prosiť mamu, aby jej poslala aspoň pár eur. Bolo jej to veľmi ľúto, lebo otec bol už na dôchodku a mama pracovala ako predavačka v Jednote. Stále sa však spoliehala na to, že rodičom všetko vráti a že toto je len také hlúpe obdobie a všetko sa zmení. Každý deň zháňala prácu, navštevovala rozličné organizácie, firmy, úrady, vydavateľstvá…Nerobilo jej problém robiť grafický dizajn, ilustrátorku, fotografku, reštaurátorku, kurátorku. Nič, stále nič. Nikde nebolo voľnú miesto alebo aj keď bolo, vždy bolo napokon obsadené niekým iným, často aj menej vzdelaným človekom. Hane sa začali otvárať oči. Len po pár mesiacoch zistila, že zamestnať sa s tým, čo vyštudovala, je aj v hlavnom meste mimoriadne náročné.
Blížil sa december. Hana si uvedomovala, že musí odísť z internátu a na iné ubytovanie nemala peniaze. Dať 400 eur za prenájom jednej izby alebo 700 eur za jednoizbový byt, to bolo pre ňu v tejto situácii nemožné. Musela sa vrátiť do Lučenca. Nevzdávala sa a hľadala ďalej. Zamestnala sa v miestnej základnej škole ako asistentka. Zo začiatku pociťovala radosť, že aspoň takto môže byť užitočná, ale po prvých výplatách pochopila, že táto práca jej k osamostatneniu nepomôže. A v rodičovskom malom dome bolo tesno. Na prízemí sa tlačili rodičia, ona a brat, no a v podkroví žila sestra s mužom a s dvomi deťmi. Vzhľadom na príjem im hypotéku ešte nedali, a tak museli čakať.
Dni ubiehali a blížil sa koniec školského roka. Hana stála pred otázkou čo ďalej. Hlavu mala stále zaborenú v inzerátoch s ponukou práce vo veľkých mestách, ale vždy to boli len prázdne sľuby. Ozveme sa… Odpíšeme vám na mail… Zatelefonujeme…Takmer nikdy sa nikto neozval. A keď áno, plat bol nízky alebo požiadavky k platu neprimerané. Hana nadobudla pocit, že každý by od nej chcel, aby robila takmer zadarmo a ešte k tomu od rána do noci. Po roku v Lučenci pochopila, že buď zostane ako asistentka v škole alebo ešte môže robiť predavačku v potravinách. Ešte šťastie, že prišlo leto. Hana išla na brigádu. Robila plavčíčku pri detskom bazéne v Novolandii v Rapovciach. Túžila si na slnku prevetrať hlavu a zarobiť aspoň pár eur. Stretla množstvo ľudí, slnko hrialo, dni ubiehali. Aj ju trošku zamrazilo pri pomyslení na to, že jej už vlastne maľovanie ani nechýba. Akosi začala zabúdať na svoje sny o tom, ako bude tvoriť obrazy, potom ich predá a takto bude žiť až do konca života. Premýšľala nad tým, že už pol roka nemala štetec a farby v rukách. „Ako je to možné, že mi maľovanie nechýba? Čo sa to vlastne s ňou deje? Ako som si tak rýchlo mohla zvyknúť bez tvorenia?“ premýšľala nahlas.
Z intenzívneho premýšľania ju prebrala Zlatica. „Zlatka, ty si tu? Taká som rada, že ťa vidím? Kde si vlastne zmizla? Sto rokov som ťa nevidela!“ s neskrývanou radosťou sesternicu Hana silno objala. Zlatica si ležadlo posunula čo najbližšie k miestu, kde Hana stála a vykonávala prácu plavčíčky. Preklebetili spolu celý deň. Veď tak dlho sa nevideli! Zlatica rozprávala o rakúskych Alpách, o práci v hoteli v Tirolsku, o vzťahoch, láskach, radostiach i starostiach. Keď potom večer spolu odchádzali z kúpaliska, obidve boli vďačné za nádherný deň a príjemné stretnutie. „Keď tak premýšľam Hana nad tebou…Viem, že to bude asi trápne, čo ti teraz navrhnem, keď ty si tá PhD., ale nechcela by si ísť do toho hotela so mnou? Ako chyžná budeš mať nástupný plat 2.500 eur, 13. a 14. plat, jedlo a ubytovanie zdarma. Môžeš si veľa našetriť. Keby si náhodou chcela, stačí sa mi ozvať. Práve sa nám uvoľnilo miesto. Odchádzam o týždeň,“ Zlatica ju ešte raz objala, nasadla do auta a zamávala jej.
Keď Hana prišla domov, ešte raz si prehrávala film z prežitého dňa. Zastavila sa pri posledných Zlatkiných vetách a uvedomila si, že jej nedala zlú ponuku. Ba dokonca ju potešila! Cítila, ako sa jej po dlhej dobe začína srdce napĺňať nefalšovanou radosťou. Keď zaspávala, v mysli sa jej vynárali obrazy alpských lúk, štítov, dediniek…Ráno si vygooglila hotel, ktorý Zlatka spomínala a na prvý pohľad sa jej zapáčil. „Čo na tom, že budem chyžná? Nevadí,“ samu seba posmeľovala Hana, „ veď predsa budem v Alpách a vo voľných chvíľach sa môžem venovať turistike a našetrím si.“ Zahľadela sa na kufor, ktorý sa na ňu žmurkal na skrini a v tej chvíli vedela, čo urobí. A keď si neskôr začala baliť veci, jemne sa usmiala a zašepkala: „ A možno pohľad na Alpy ma bude motivovať aj k maľovaniu. Možno mi vráti moju stratenú vášeň!“ Potom si už len sadla na lavičku pred domom, privrela oči a pustila sa do radostného snívania.
