Viera otvorila okno na kancelárii, aby sa nadýchla čerstvého vzduchu. Cítila úzkosť posplietanú so smútkom. Netrápila ju práca, darilo sa jej celkom dobre. Netrápili ju ani vzťahy. Konečne sa jej podarilo vymaniť z nekonečných túžob po láske a mužský svet ju akosi prestal zaujímať. S pribúdajúcimi rokmi ju prestala trápiť povesť slobodnej matky a nekonečné zháňanie skutočnej lásky vymenila za turistický klub. Vôbec sa necítila sama. Ľutuje len, že jej nenapadlo skôr venovať sa turistike.
V turistickom klube stretla úžasných ľudí a prežila s nimi veľké množstvo výletov, pobytov pri mori, ale aj divadelných predstavení či iných kultúrnych podujatí. Našla si priateľky a nemala čas na samotu. Ľudia z klubu ju zachránili pred návštevou psychológa, lebo v minulosti boli dni, keď si myslela, že už len slzy budú sprievodcom jej života. Nie, ešte úplne nevyhrala svoj boj so zlými pocitmi, ale tých príšerných dní bolo čoraz menej. Ani ten dnešný nebol ukážkový. Zase začínala pociťovať úzkosť. Vždy to prišlo vtedy, keď sa v kancelárii stretla s klientmi, ktorí sršali radosťou z toho, že sa stali starými rodičmi alebo chystali svadbu dieťaťu, promócie alebo pomáhali pri stavbe domu jedného z detí. To boli tie chvíle, keď v nej čosi zhorklo a začala sa ľutovať. Závidela im veľkú rodinu, krásne vzťahy, spontánnu radosť. Vtedy sa nemohla sústrediť na prácu, začala sledovať Facebook, Instagram či Messenger, aby mohla pozrieť do správ, či sa náhodou dcéra neozvala. Viera si veľmi dobre uvedomovala, že jej vlastne ostali len sny o tomto všetkom, čo videla u druhých.
***
Keď mala Bea 19 rokov a nezobrali ju na žiadnu vysokú školu na Slovensku, Viera ju prehovorila, aby odišla do Prahy a sľúbila jej, že jej zaplatí súkromnú vysokú školu, na ktorej mohla študovať vysnívané výtvarné umenie. Viera sa totiž nemohla zmieriť s tým, že jej dcéra nebude mať vysokú školu. A Bea na jej návrh pristúpila. Síce túžila po titule a chcela aj zarábať veľké peniaze v nejakej reklamnej firme, ale keď zistila, že sa na skúšky musí aj učiť, začala vymýšľať, ako sa zo školy dostať preč. Nieže by sa nevedela niečo naučiť, to nebol problém. Problémom bola skôr lenivosť a nedostatok času. Viera jej posielala peniaze a Bea si ich v Prahe vedela poriadne užiť. Keďže peňazí mala dosť a vždy keď zastonkala, na účte jej pristáli ďalšie, našli sa aj kamarátky, ktoré Bei venovali čas. Bea si kamarátky užívala, veď Praha ponúkala veľké možnosti. Po roku oznámila mame, že chce školu ukončiť. Vlastne, na skúšky ani nešla. Nestihla sa pripraviť a mame povedala, že tá škola nemá pre ňu zmysel, že to je strata času a peňazí a okrem iného, našla si už v Bratislave prácu v reklamnej agentúre a že od nej žiadnu školu nepotrebujú. Tak na čo by si ju vôbec robila? Viera po tejto správe ostala ako obarená. Ľahšia o 15.000 eur, okradnutá o sen, že aj jej dcéra bude mať vysokú školu, sa takmer tri roky dávala do poriadku. Bolo jej to všetko veľmi ľúto, lebo ako slobodná matka chcela dať dcére naozaj všetko, čo bolo v jej silách. A chcela aj svetu ukázať, že to ako slobodná matka zvládne. No Bea to odmietala. Tvrdohlavo, zámerne, kruto. Nikdy jej nič nevyčítala, len po nociach plakala a občas ju premohol smútok. Nechcela dcéru stratiť, a tak sa snažila byť milá, komunikatívna, priateľská. Bola nastavená Beu často v Bratislave navštevovať a pomáhať jej. A hoci bývala v Martine, rada šoférovala, a tak sa takto pozitívne nastavila. Kedykoľvek však dcére zavolala, nikdy na ňu nemala čas. Vyhovárala sa na prácu, ale z jej statusov na Facebooku a Instagrame jej bolo jasné, že si užíva Bratislavu tak, ako si pred tým užívala Prahu. Do Bratislavy sa tak Viera dostala maximálne dvakrát do roka, väčšinou tam ani neprespala, lebo cítila, že Bea už má večer iný program, a tak sa smutná pobrala večer do Martina. Bea sa väčšinou zastavila na pár dní v Martine len vtedy, keď potrebovala peniaze. Raz bolo potrebné zaplatiť depozit, potom opraviť auto, kúpiť nový notebook či zaplatiť zálohu na zájazd k moru. Viera vedela, že ju dcéra finančne zneužíva, ale jej príchod domov jej zatemnil mozog a vždy s radosťou pristúpila na jej hru. Keď bola s dcérou, bola aspoň chvíľu šťastná a nevadilo jej, že Bea neprišla z čistej lásky, ale mala to vždy precízne premyslené, prečo sa ocitla v Martine. Dcéra síce sľúbila, že jej bude všetky peniaze poctivo splácať, ale nikdy slovo nedodržala. Život v Bratislave bol drahý a Bea mala ledva na zaplatenie nájmu a potravín. Všetky položky navyše, bohužiaľ, musela platiť Viera. Dcéru tak milovala, že nikdy nedokázala povedať nie. A hoci by Viera pre Beu urobila čokoľvek na svete, tá jej nikdy sama od seba ani nezatelefonovala a keď jej volala Viera, hovor často ani neprijala. Na odpoveď na SMS často čakala aj týždeň. Jediné čo Viere ostalo, bolo sledovanie sociálnych sietí. Z tých sa priebežne dozvedala, že dcéra je v poriadku. Naučila sa uspokojiť aj s tým. Naučila sa od života už nič viac nečakať. Dlhé hodiny hľadala príčinu, kde urobila chybu. Prečítala desiatky motivačných a psychologických kníh. Navštevovala etikoterapeutické kurzy, hľadala príčiny vychladnutého vzťahu medzi ňou a dcérou v sebe. Snažila sa zistiť, aké chyby urobila pri jej výchove v detstve, či si boli dostatočne blízke, či sa jej dosť venovala. Často o týchto problémoch diskutovala aj s odborníkmi, ale nič závažné nenašli, čo by mohlo spôsobiť takéto ochladnutie vzťahov. Desať rokov sa snažila k dcére viac priblížiť a využívala na to všetky možné cesty. Nepomohla úprimná komunikácia, spoločné dovolenky, peniaze. Nič nepomáhalo. Pocit prázdnoty sa do Viery usadil tak hlboko, že niekedy si myslela, že už to ináč ani nemôže byť a že to už takto navždy ostane.
***
„Tak, v novembri bude mať Bea 30 rokov. Musím ju prekvapiť!“ zaradovala sa Viera a v začala si predstavovať, ako by ju mohla prekvapiť. „Dám jej urobiť luxusnú tortu so zrkadlovou polevou, slaným karamelom v kombinácii s mascarpone a belgickou čokoládou,“ na sesternicinej oslave pred piatimi rokmi jej veľmi chutila, tak jej snáď urobím radosť. „ A pozvem ju na poznávací zájazd do Toskánska, tam vždy túžila ísť“ usmiala sa Viera a v ten večer s radosťou zaspala. V deň narodením veselo nastúpila do auta a s napätím sa vydala na cestu z Martina do Bratislavy. Predstavovala si, ako ju prekvapí v práci. Včera jej Bea nedvíhala telefón, asi mala opäť veľa práce, ale to nevadí. Viera ju veľmi chcela prekvapiť. A okrem iného, sedem mesiacov ju už nevidela. Popoludní ju pozve na neskorý obed a porozprávajú sa. Tak veľmi sa tešila!
***
Novembrové slnko v Bratislave príjemne svietilo. Viera zastala na parkovisku pred firmou. Z auta zobrala veľkú tašku s tortou a zamierila ku vchodu. Recepčná jej povedala, na ktorom poschodí pracuje Bea. Vyviezla sa výťahom. Jemne sa nadýchla a zaklopala na dvere. Tak veľmi sa tešila na tento okamih. Dvere otvorila dcérina kolegyňa. „Beátka išla s kamarátkami na chatu niekde na Moravu. Zobrala si na päť dní dovolenku. Chcela poriadne osláviť tridsiatku,“ usmiala sa a pozrela na veľkú tašku, ktorú Viera držala v rukách. Viera nevedela, čo povedať. Cítila, ako sa jej obrovské sklamanie vtláča do duše. Podlomili sa jej nohy a rozochvením hlasom povedala: „ Aha, no tak ja som to vôbec netušila. A viete čo? Rozkrájajte túto tortu a rozdajte všetkým kolegom.“ Položila rázne tortu na stôl, otočila sa a zavrela dvere za sebou. Rýchlo nasadla do auta a rozplakala sa. Večer zavolala Janke, kamarátke z turistického klubu. Prvý raz nahlas prehovorila o svojom trápení. Cítila, ako sa jej uľavilo. Zrazu jej dušu zaplavila absolútna prázdnota. Až sa toho neznámeho pocitu zľakla. Tvrdo zaspala.
***
Na druhý deň si išla zaplávať s Jankou. Nechcelo sa jej, ale potrebovala sa niečím zamestnať. „ Nechcela by si ísť so mnou zajtra na prednášku o pomoci pre Afriku?“ spýtala sa jej Janka, keď obidve oddychovali na ležadle pri plaveckom bazéne? Viera na ňu prekvapene pozrela a fakt nevedela, čo jej na to povedať. „Ty ako ekonómka s dobrou angličtinou by si hneď mohla nájsť prácu v Keni. A ja by som tam tiež s tebou išla. Veď je to len na rok. Kedy, keď nie teraz, môžeme ešte niečo zažiť a zároveň aj niekomu pomôcť?“ ešte raz pozrela prosebnými očami Janka na Vieru. „Ty si lekárka, viem si predstaviť, čo tam budeš robiť ty. Ale ja?“ nechápavo sa spýtala Viera. „Aj ty by si mala čo robiť. Veď môžeš spravovať financie súvisiace s projektmi pre Afriku. Takých ľudí tam tiež potrebujú,“ vážne odvetila Janka a skočila do bazéna. Viera nechápavo pozerala, ako pláva. Úplne ju zaskočila svojou predstavou. „Taká absurdita. Kde na to chodí?“ usmiala sa. Keď večer Janka vystupovala s Vierinho auta nezabudla jej pripomenúť, že na ďalší deň ju čaká pred kultúrnym domom, kde bude beseda. Skôr, ako jej Viera stihla odpovedať, Janka zavrela dvere na aute.
***
Na ďalší deň sa Viera besedy zúčastnila. Rozprávanie o vzdialenej Afrike ju zaujalo a Jankine vety sa v nej začali zakoreňovať. Zaspávala i vstávala s nimi. Po čase obidve držali letenky v ruke a tešili sa na nové dobrodružstvo. Pre Vieru to však nebola len nová skúsenosť. Afrika jej vyliečila dušu. Dnes sa už len pousmeje nad tým, ako ju Janka šokovala, keď jej o tomto nápade rozprávala na plavárni. Dnes vie, že niekedy na prvý pohľad aj tie najväčšie absurdity môžu človeka priviesť k úplne novému vnímaniu sveta a k novým skúsenostiam. V Afrike môže Viera rozdávať lásku plným priehrštím a práve tam si uvedomila, že jej pomoc je potrebná a že to, čo robí, má obrovský význam. A čo jej dcéra? Keď sa Viera prestala ozývať, postupne sa Bea začala meniť. Bola šokovaná z maminho rozhodnutia odísť do Afriky. Zrazu si uvedomila, že jej chýba niekto, kto je vždy ochotný pomôcť. Začala sledovať jej fotky na Facebooku a postupne jej začala písať. Najprv vetu, dve. Neskôr dlhšie maily. Zatiaľ si denne napíšu aspoň pár viet. A neskôr ukáže čas, čo sa bude diať, keď sa Viera vráti z Afriky domov.
