Peter bol vyštudovaný architekt. Práca ho veľmi bavila ,ale vzhľadom na to, že možností robiť architekta na Kysuciach nebolo až tak veľa, rozhodol sa využiť šancu a spolu so spolužiakom z vysokej školy chodili na týždňovky do Ostravy. Veľké mesto ponúkalo nielen zaujímavú a lepšie platenú prácu, ale aj veľa možností zabaviť sa mimo dosahu rodiny.
Čo oko nevidí, srdce nebolí. A tak Peter aj so spolužiakom po práci často navštevovali bary, v ktorých nebola núdza aj o pekné dievčatá. Peter vedel, že nikdy nechce svoju manželku podviesť, ale na druhej strane vždy mu lichotil záujem aj iných, hlavne mladých žien. Ten pocit často nevedel v sebe potlačiť, a tak veľmi rád v baroch nielen popíjal, ale oveľa radšej tancoval a komunikoval so ženami. Často si vymieňali navzájom aj telefónne čísla a komunikácia pokračovala aj v podobe sms. Sám seba sa často pýtal, prečo to robí, ale nenachádzal odpoveď.
Mesiace sa míňali. Jeseň vystriedala zima. Blížili sa Vianoce. Ešte týždeň mal Peter odpracovať v Ostrave a potom ho čakala vytúžená dovolenka. Naskočil k spolužiakovi do auta, ktoré ich malo odviesť od rodín za prácou. Ešte týždeň v Ostrave a konečne prežije Vianoce na zasnežených Kysuciach. Táto predstava a zvuk motora ho pomaly uspávali.Peter sa na Vianoce s rodinou úprimne tešil, lebo okrem manželky ho vždy doma vítala aj ročná dcérka, ktorá sa ocka nevedela nasýtiť. Peter si stále viac a viac uvedomoval, že ten malý zázrak mu v Ostrave veľmi chýba a že mu k srdcu prirástol viac, ako si pôvodne myslel.
Vianoce rýchlo ubehli a Peter opäť sedel v aute. Tentoraz ho už však viezlo za prácou do Ostravy. Ešte chvíľu sa hral so spomienkami v mysli, v duchu sa usmieval na malú dcérku…Zrazu sa však veľmi preľakol! „Mobil! Zabudol som si doma mobil!“ prestrašene pozrel na spolužiaka. Boli však už 50 kilometrov pred Ostravou, takže návrat bol nemožný.
Peter prežil týždeň v Ostrave v obrovských stresoch. Netušil, či manželka do mobilu nazrie alebo nie. Bál sa, či SMSky bude čítať. Stále mu v hlave vírili tie isté otázky. Jeho strach nemal konca kraja. Cesta domov po týždni v Ostrave bola nekonečná.
Jeho predtucha bola správna. Manželka si všetky SMSky od náhodných slečien prečítala. Veď, kto by takú šancu nevyužil? Nasledujúce dni sa niesli v pochmúrnej atmosfére. Petrovi sa do duše vkradol nepokoj a smútok. Nevnímal poriadne realitu, nevedel sa z ničoho tešiť,nedokázal sa žene poriadne pozrieť do očí aj napriek tomu, že všetko niekoľkokrát spolu podrobne rozobrali. Uvedomoval si svoju chybu, ale v tej chvíli manželkina bolesť bola silnejšia ako láska. Mladé manželstvo dostalo prvú veľkú ranu.
Dnes už Peter robí na Kysuciach. Neznáša svoj mobil a používa ho len vo výnimočných prípadoch. Za nič na svete by už svoju rodinu nechcel zradiť nijakým spôsobom. Urobil by pre nich aj nemožné. Ale aj tak si dodnes vyčíta zbytočné SMSkové flirty s neznámymi ženami z barov, ktoré boli pre neho len akousi zábavou, ktorá mu síce budovala sebavedomie, ale skoro vzala to najcennejšie, čo človek môže od života dostať. Rodinu!!! Bola to veľmi neuvážená zábava. Peter veľmi dobre cíti, že po tých SMSkách sa manželka zmenila a už mu neverí, keby ju aj stokrát presviedčal o opaku. Darmo hovorí, že už je iný. Naštrbená dôvera sa nedá vrátiť. Zostane v duši dlho. Človek odpustí, ale nezabudne. Len čas všetko zahojí, privedie na novú cestu, zahalí novou nádejou. Len čas je ten skutočný liek na všetky bolesti. Niekedy inej cesty niet. Zostáva len dúfať a čakať na malý zázrak čarovného zabudnutia, ktoré všetko zlé odnesie do neznáma.
