„To nemyslíš vážne, že chceš ísť stanovať s Paľom na Šíravu!“ Zhnusene sa Kláry opýtal otec a hodil od zlosti mydlo do vane.. „Nevidíš, koľko je v dome práce? Čo si slepá? Treba pleť v záhrade, kúpil som malé morky, musíš na ne dávať pozor. V žiadnom prípade nesmú zmoknúť! Zdochli by!“ zhnusene prehltával slová. Klára zhrozená stála pri schodoch, slzy sa jej leskli v očiach. Pavel bezradne pozeral na ňu a čakal, ako sa rozhodne. Nebolo to prvýkrát, že otec zasiahol do ich plánov a Klára sa im prispôsobila. Miloval ju celým srdcom, bolo mu s ňou krásne, cítil, že je jeho spriaznená duša, ale odkedy ukončili obaja vysokú školu a nemali sa kde stretávať a stretávali sa u Kláriných rodičov, bolo to peklo. Cítil, že ho nemajú radi. Nezodpovedal ich predstavám. Jeho rodičia nemali obrovský dom, pozemky ani obrovský Mercedes. Bývali v paneláku a zmohli sa len na novú Fábiu. Keď sa to Klárin otec dozvedel, nazval ich lenivými darebákmi a zmohol sa len na otázku, čo celý život robili, že nič nemajú. Pavel len potichu podotkol, že potivo pracovali a odvádzali dane.
Klárinmu otcovi sa bál do očí povedať, že každý nezarába fuškami a neberie peniaze na ruku, z ktorých potom žiadne dane neodvádza. Tak sa dobre zarába, ale nie každý má na toto žalúdok. S Kláriným otcom sa komunikovalo veľmi ťažko. Vždy musel mať pravdu a posledné slovo. Kto mu odporoval, bol jeho nepriateľ. A ešte jednou vlastnosťou vynikal. On bol ten najlepší a najmúdrejší. Všetci ostatní všetko robili zle. Len on všetko robil najlepšie. „Pôjdem s Pavlom na Šíravu. Sľúbila som mu to a v záhrade sme obaja dreli tri týždne, tak si ten týždeň sa Šírave zaslúžime,“ jemným hlasom a so sklopeným zrakom povedala Klára otcovi. „A kto bude opatrovať morky? Ak odídeš na Šíravu, nemusíš sa vracať. To je tvoja vďaka, že som ti platil vysokoškolské štúdium? Takto sa správa len nevďačná dcéra!“ nepríčetne kričal, hrable hodil do drevárne a zúrivo vyzul gumené čižmy. Klára sa rozplakala a prosebne hľadela na mamu. Tá sa však len otočila a odišla do kuchyne. Otca sa bála viac ako Klára. Nedovolila si mu odporovať. Vedela, že v dome by bolo peklo. Pavel zodvihol zo zeme ruksak a snažil sa Kláre podať ruku. „Poď so mnou!“ povedal potichu. Klára sa ešte viac rozplakala a ťažko dýchala. Nevedela, čo má v tejto minúte robiť. Tak veľmi túžila s Pavlom odísť, ale zároveň v nej kypela túžba nezničiť rodinu a byť dobrou dcérou. V tejto chvíli jej ani nenapadlo, že ho vidí poslednýkrát v živote. Na obraz odchádzajúceho Pavla s ruksakom na chrbte a prosebnými očami zapichnutými do jej tváre nevedela zabudnúť celý ďalší život. Pavel potom záhadne zmizol. Snažila sa vypátrať, kde je, ale nikdy sa jej to nepodarilo. No v jej živote neprešiel deň, aby si na neho nespomenula. Toľko lásky, nehy, pozornosti, pochopenia už nikdy v živote nezažila.
***
Toto nešťastné leto Klára prežila ako najtemnejšie obdobie svojho života. Ostala doma, ako si to priali rodičia. Za tú vysokú školu im bola fakt vďačná a nechcela sa zachovať ako tá najhoršia dcéra na svete. Chodila však ako bez duše. Každú chvíľu plakala, nič ju nebavilo, nič netešilo, automaticky vykonávala všetky veci, ktoré jej rodičia prikázali. Jediné, čo ju držalo pri živote, bola predstava, že od septembra nastúpi do práce na mestskom úrade v okresnom meste. Dúfala, že tam stretne nových ľudí a v hlave sa jej rozjasní. Stále však pátrala po Pavlovi, pýtala sa na neho známych, spolužiakov. Nezistila nič. Veľmi si vyčítala, že nikdy nechcela ísť na návštevu k jeho rodičom, a teda nevedela, kde býva. Tak veľmi jej to bolo ľúto, ale nevedela nič vymyslieť. Pavel bol z Českej republiky a na Slovensku len študoval, takže vôbec netušila, kde by ho mohla nájsť. Tak veľmi mu chcela povedať, že ho miluje, že si nevie bez neho predstaviť život. Až keď ho stratila si hlboko uvedomila, že už by neváhala ani minúta a utiekla by s ním. Už však bolo neskoro. Koncom augusta Otec Kláre kúpil nové auto. „Tu máš odo mňa dar. Za promócie a tiež aby si mala ako chodiť do práce. Nebudeš sa predsa tlačiť s ďalšími ľuďmi v autobuse,“ podal jej kľúče od nového auta a s uhýbajúcim pohľadom sa otočil k studni, pri ktorej začal naberať vodu do vedra. Videla na ňom, že je síce šťastný, že Pavel už k nim nechodí, ale zároveň cítila, že mu je asi trochu ľúto, keď sa pozerá na jej tvár, na ktorej sa už dávno úsmev neobjavil. Poďakovala sa za auto, ale bola smutná z toho, že necíti skoro žiadnu radosť. Radšej by chodila autobusom a bola by s Pavlom. Vedela, že to auto je otcovo ospravedlnenie posplietané z výčitiek svedomia.
***
September priniesol Kláre rozptýlenie v podobe novej práce, ktorá ju bavila a venovala sa jej na sto percent. Vo voľných chvíľach sa k nej smútok neustále vracal. Vôbec nemohla na Pavla zabudnúť. A nepomáhalo nič. Ani turistika, ani cestovanie, ani návšteva diskoték s mladými kolegyňami. Cítila nekonečnú prázdnotu, ktorá sa nedala ničím naplniť. Prešiel, rok, dva, tri...Dni boli šedivé, stále sa opakovalo to isté. Žiadna zmena. Rodičia boli spokojní, že majú dcéru doma, boli šťastní, že s Pavlom neodišla do Čiech. Nechceli prísť o dcéru, lebo sa báli, že sa nebude mať kto v starobe o nich starať. Už dokonale chápala ich myšlienkové pochody, egoizmus a hlavne túžbu po majetku, peniazoch a tituloch. Stále snívali o tom, že si nájde niekoho bohatého a najlepšie s nejakým titulom. Správala sa ako naozaj vzorná dcéra. Robila, čo im na očiach videla, ale oni sa jej ani raz neopýtali, ako sa cíti, čo ju trápi, či je šťastná. Stával sa z nej stroj, ktorý plní pokyny v práci i doma.
Po troch rokoch vo chvíľach ticha sa začala pohrávať s myšlienkou na nový vzťah. Ale s kým? V okolí ju nikto nevedel zaujať. Veď aj ako, keď mysľou bola stále pri Pavlovi. Všetky kolegyne už boli vydaté, neustále na oddelení niekto oslavoval narodenie dieťaťa, svadbu alebo otehotnenie. V týchto chvíľach na Kláru opäť zaútočil dobrý známy smútok. V spomienkach si premietala všetky nádherné chvíle s Pavlom, ktoré spolu prežili a vždy ich okorenila predstavami, čo už všetko mohlo byť za nimi. Svadba, vlastné bývanie, možno deti... „Dosť! Už dosť!“ rozkázala si nasilu a zaregistrovala sa na jednej zo zoznamiek. Začala si písať s mnohými mužmi. Nebola z toho nadšená, ale naozaj nechcela zostať žiť s rodičmi. Potrebovala sa už odraziť do iných sfér a sama to akosi nevládala urobiť. Naivne si myslela, že hľadanie lásky na inzerát ju zachráni. Napokon si vybrala Vojtecha. „Lekár, s vlastným bytom. Hm, to by nebolo zlé. Možno sa bude páčiť aj rodičom,“ mrmlala si popod nos a súhlasila so stretnutím. Prišli aj ďalšie stretnutia. Klára veľmi dobre vedela, že nie je to láska, ale v tomto svojom období vyhorenia a absolútneho zmanipulovania rodičmi, keď nevedela, čo si počať so životom ďalej, bola vďačná za Vojtechovu prítomnosť vo svojom živote. Vzťah s ním bol často nudný, musela sa pretvarovať, že sa smeje na jeho príhodách, ale bola rada, že nie je sama, že jej robí spoločnosť a je maximálne slušný. Rodičom sa, samozrejme, páčil. Lietali okolo neho ako okolo zlatého pokladu. Pán doktor sem, pán doktor tam. Samé pán doktor. Ani v záhrade a okolo domu nič robiť nemusel. Lebo predsa, pán doktor nič nemusí. Kláre to bolo jedno. Nezamýšľala sa veľmi nad tým všetkým. Vyhovovalo jej, že nie je sama, že chodia spolu na dovolenky, do divadla...Uvedomovala si svoj vek a tiež to, že nie je krásavica. Občas sa pristihla aj pri tom, že pár dní na Pavla nemyslí. Považovala to za dobré znamenie. Tešila sa, že snáď do jej srdca zavíta aj láska. Ale akokoľvek sa snažila, bolo tam len priateľstvo a akási vďačnosť za to, že nie je sama. zmierila s tým, že nikdy nebude zamilovaná, dokonale šťastná, bláznivá v náručí milovaného muža.
Po piatich rokoch sa s Vojtechom vzali. Svadba jej pripadala ako jedna veľká pretvárka pre rodinu o dokonalom šťastí. Necítila skoro nič. Iba stres, aby svadba dopadla po stanoveného scenára. Rodičia lietali v oblakoch, veď Klára bude mať za manžela pána doktora. Kláre to prišlo vtipné, ale už nevládala bojovať so svojimi pocitmi. Jej duša bola úplne prázdna. Ešte aj v deň svadby myslela na Pavla. Vedela, že je to veľmi zvláštne, ale nemohla si pomôcť. Nechcela hlbšie analyzovať, prečo toto všetko vlastne robí. Vedela len, že sa bojí samoty a chce byť tiež vydatá. A tajne dúfala, že možno raz láska príde aj do jej srdca.
Ale tá neprišla nikdy. Ani po narodení detí a nikdy neskôr. S Vojtechom mali ukážkové manželstvo. Dvaja rozumní a vzdelaní ľudia vedeli presne, ako sa treba v živote správať. Robili obaja všetko tak, aby sa nehádali. Veľa spolu komunikovali, stanovovali si vždy nové ciele v živote, ktoré si postupne plnili. Boli k sebe slušní a tolerantní. Vychovali dve úžasné deti, pomáhali všetkým navôkol, ako sa len dalo. Vojtech Kláru ľúbil a bol šťastný. A ona mu nikdy nepovedala, ako je to s jej láskou k nemu. Len ona vedela, že neprešiel deň, aby nemyslela na Pavla. Zakazovala si to, bojovala s tým pocitom celý život. Ale tento boj nezvládala. Prečítala o láske stovky kníh, hľadala pravdu, ako to vlastne s ňou je, ale na nič neprišla. Po rokoch ale prišla na to, že skutočná láska je len jedna. Tá jediná z nebies, ktorú nám posiela vesmír. Ak si ju v správnej chvíli nechytíme do rúk, odpláva k niekomu inému. Dnes už Klára dobre vie, že sa svojej lásky nemala vzdať, mala byť sama sebou a sebavedome mala kráčať za svojím šťastím. Len niekedy je veľmi ťažké vzdorovať autoritatívnym rodičom. Nie každý to v mladom veku dokáže. Nie každý má na to silu. A sila často chýba hlavne tým ľudom, ktorí sú od detstva manipulovaní, kritizovaní, ktorí nemajú vybudované sebavedomie. To bol aj Klárin prípad. Dnes to už vie a na prahu staroby si každý deň hovorí: „Láska je obrovský dar a ja ďakujem aj za tie dva roky, ktoré som s Pavlom mohla prežiť a vďaka nemu som mohla zistiť, ako sa prežíva skutočná láska. Aspoň viem, ako chutí ten zázračný pocit. Veď koľko ľudí ho za celý život nepocíti ani raz?
