Buďme vďační ľuďom, ktorí nám robia radosť, pretože sú to kúzelní záhradníci, ktorí pomáhajú našej duši kvitnúť.(Marcel Proust)
Vďačnosť je základný krok k pozitívnemu mysleniu. Mnohí autori kníh a rečníci hovoria o vďačnosti ako o najrýchlejšom spôsobe, ako si do života pritiahneme to, čo chceme. Ja viem, znie to príliš jednoducho, nelogicky a nepravdepodobne. Jedna vec je však istá.
• Keď naozaj cítite hlbokú vďačnosť, ste šťastní.
• Nie je možné cítiť sa vďačný a nahnevaný zároveň, takže keď ste vďační, nie ste nahnevaní. Keď ste vďační, necítite nenávisť. Keď ste vďační, nemáte negatívne myšlienky.
• Keď vám vadí, aké je počasie, keď nie ste spokojní s tým, čo máte a vlastníte, keď myslíte na to, čo je vo vašom okolí zlé, nemôžete myslieť pozitívne. Inak povedané – keď nie ste vďační za to, čo už teraz máte, nemôžete byť spokojní, nemôžete byť šťastní.
• Keď nie ste vďační, tak to znamená, že myslíte, alebo sústreďujete pozornosť na to, čo nechcete. Keďže si priťahujete to, na čo myslíte, tak hádajte, čo si v tej chvíli priťahujete.
• Keď ste vďační, myslíte na to, čo chcete. A čo chcete, to priťahujete.
• Keď ste vďační Nekonečnej inteligencii, Bohu, Vesmíru za to, čo vám už dal, približuje vás to ku stvoriteľovi – zdroju všetkého. Je to rovnaké, ako keď vám kamarát či kamarátka pomôže a vy jej za to poďakujete. Tiež to upevní vzťah medzi vami.
• Vďačnosť nalaďuje vašu myseľ na vyššie vibrácie. Niektorí ľudia dokonca hovoria o pocite lásky a pocite hlbokej vďačnosti ako o synonymách.
• Keď zameriate svoju pozornosť na to, za čo cítite vďaku, prídu k vám myšlienky na ďalšie veci, za ktoré môžete byť vďační.
• Keď ste vďační, ste uvoľnení.
Len si spomeňme koľko razy sme sa za posledné dni na niečo sťažovali. Sme naozaj nároční a nesťažovať sa na niečo je skôr výnimkou ako pravidlom. A tak je tomu aj v školách. Rodičia vyžadujú maximálne výkony od svojich detí aj od učiteľov, ktorí podľa ich predstáv majú takmer každé dieťa priviesť priam ku genialite. Nenosí sa priemernosť, každý chce zaujať maximálnym výkonom a keď tomu tak nie je, hľadajú sa vinníci. A keď dieťa aj podá maximálny výkon, koľkokrát mu zaň poďakuje rodič, učiteľ alebo spolužiaci? Úspechy iných berieme ako samozrejmosť alebo ich so závisťou radšej PREHLIADAME. A tak neďakujú rodičia deťom, deti rodičom, žiaci učiteľom, učitelia žiakom či žiaci si navzájom. Kráčame po zabehnutých koľajniciach. Sústreďujeme sa viac na chyby či problémy a tie sa ešte vo väčšej miere medzi nami prehlbujú. Sme zahĺbení do seba, stále viac sťažujeme a potom sa čudujeme, kde sa podeli pocity radosti a šťastia detí i nás dospelých.
Psychológ a stredoškolský profesor Hal Urban v priebehu 23 rokov skúmal 70 000 ľudí, ktorým povedal, že si majú v priebehu 24 hodín zapisovať všetko, na čo sa v tomto čase sťažovali. Pred pokusom ich ešte zámerne upozornil na to, aby sa sťažovaniu vyhli, aby sa snažili cielene kontrolovať. Z tých 70 000 ľudí sa len štyrom podarilo na nič nesťažovať. Hal Urban tiež často vo svojich knihách spomína, že najlepšie na jeho pokusoch boli diskusie, vďaka ktorým zistil, že ľudia sa väčšinou sťažujú na úplné maličkosti a hlúposti. Po diskusii nasledovala ďalšia aktivita v rámci ktorej si zúčastnení mali zapísať, za čo sú v živote najviac vďační. Mali sa zamerať na ĽUDÍ, VECI a OSTATNÉ (javy, skutočnosti, vlastnosti a podobne). V priebehu ďalších 24 hodín si svoje zoznamy mali trikrát prečítať. Na ďalší deň si Hal Urban vždy všimol zmenu. Ľudia sa viac usmievali, boli spokojnejší i pokojnejší, mali viac energie. Nie, nestal sa zázrak. Ich život sa zmenil len preto, lebo svoju pozornosť venovali pozitívnym veciam a nie negatívnym. Keď si človek pravidelne uvedomuje pocit vďačnosti, vytvorí si tak návyk. Je to jeden z najlepších návykov, pretože je to ten najlepší uhol pohľadu na život. Ide celkove o prístup k životu. Ak sme schopní oceniť to, čo máme, získali sme jeden z kľúčov k životnému uspokojeniu. Pocit vďačnosti prináša skutočnú radosť.
Mnoho ľudí, ktorí pôsobili na misiách, vo vojnou skúšaných oblastiach, v nemocniciach, v krajinách, kde je nedostatok jedla a vody, hovoria, že to bola ich najcennejšia životná skúsenosť. Uvedomili si totiž, že človek až tak veľa toho nepotrebuje. Aj slávny pilot z prvej svetovej vojny, Eddie Rickenbacker, ktorý prežil stratený a opustený po havárii 21 dní v člne na mori, vždy ľuďom hovoril: „Zistil som jednu podstatnú vec. Keď má človek dostatok jedla a vody, nemal by sa na nič sťažovať. Veď my často fňukáme iba kvôli maličkostiam.“
Tým, že sa viac sťažujeme, ako ďakujeme, ľahko sa šíri negatívna energia aj na pôde školy. A tá veru nikomu viac sily či optimizmu nedodá. Dobré je teda naučiť sa ďakovať a deti či kolegov okolo nás aj pochváliť. Denne sa stretávame s možnosťami, kedy môžeme iným poďakovať, no odignorujeme to. Nepadne dobre i nám učiteľom, ak nám niekto vyjadrí úprimnú vďaku za našu obetavú prácu? Nie je to jedna z vecí, ktorá i nám v tejto spoločnosti chýba? Tým, že druhým za službu poďakujeme, urobíme im jednak radosť, ale zároveň ich aj motivujeme k lepším výkonom. A tak sa vlna pozitívnej energie môže šíriť viac a viac. No a v takomto svete sa predsa len žije krajšie. Ako povedal William James „najhlbšou podstatou ľudskej prirodzenosti je túžba po ocenení“.
Ako podporovať vďačnosť u detí?
Učiť vďake je potrebné už od raného detstva. Myslím si, že nielen v rodine, ale aj v škole je potrebné viesť deti k vďake. Nenahrádzať úlohu rodičov, ale pozitívne ju dopĺňať. Je dobré, keď od malička žijú v pozitívnom prostredí, kde nechýba obdiv, vďaka a úcta. Je dobré, keď vidia takýto prístup v každodennom kontakte medzi dospelými, v škole priamo medzi učiteľmi – kolegami, medzi učiteľmi a deťmi či medzi deťmi navzájom. Takýmto spôsobom je dobré vplývať na deti v bezprostredných situáciách a tiež cielene napríklad na etickej výchove, na triednických hodinách alebo i ďalších predmetoch. Deti si veľa vecí naozaj uvedomujú. Dokážu ďakovať rodičom za starostlivosť, súrodencom za trpezlivosť, starým rodičom za obetu či kamarátom za pomoc. Občas sa stane, že poďakujú aj učiteľom za peknú a tvorivú hodinu. Vedia byť citlivé a empatické, len musia byť k tomu pravidelne vedené a musia mať okolo seba pozitívne vzory.
Mám niekoľko obľúbených aktivít na podporenie upevnenia vďačnosti, ktoré s deťmi v škole rada praktizujem. Ak ich náhodou nepoznáte, tu sú moje tipy:
1) Písanie na chrbát
Mojou obľúbenou je aktivita, pri ktorej pripevníme žiakom na chrbát papier formátu A4. Všetci si zoberú perá a postupne každý každému napíše, čo si na ňom váži, čo na ňom obdivuje alebo za čo by mu chcel poďakovať. Túto aktivitu je vhodné robiť aspoň dva razy počas školského roka. Keď si žiaci čítajú jednotlivé vety, ktoré im napísali spolužiaci, tak majú z toho veľkú radosť, dobrú náladu a dáva im to krásnu energiu na niekoľko dní. Často si tieto papiere odkladajú na pamiatku a vracajú sa k nim aj po rokoch.
2) Súkromný list
Na hodine slovenčiny sme mali tému súkromný list. Navrhla som im, aby si najprv na papier obkreslili ľavú ruku. Potom do každého prsta napísali meno človeka a aj dôvod, pre ktorý by sa chceli spomínanej osobe za niečo poďakovať. Neskôr si z piatich ľudí vybrali jedného, ktorému napísali súkromný list, v ktorom sa mu aj za spomínané veci poďakovali. Pri tejto aktivite musia deti premýšľať nad ľuďmi i nad jednotlivými skutkami, ktoré pre nich urobili.
3) Škatuľky vďaky
V niektorých triedach sa nachádzajú škatuľky vďaky, do ktorých si žiaci píšu lístočky s poďakovaním či obdivom k niekomu. Tieto lístočky môže napísať aj učiteľ žiakom. Keď sú deti pravidelne vedené k vďake, viac sa zamýšľajú nad svojimi prejavmi a skutkami.
4) Nástenky vďaky
Ak nechceme používať škatuľky vďaky, môžeme použiť výkres na nástenke, na ktorom sú mená všetkých žiakov a tiež učiteľov. Na konci týždňa napíšeme ku menu čin, za ktorý chceme prejaviť vďaku. Veľmi sympatické je aj to, keď učiteľ prejavuje vďaku žiakom. Môže poďakovať za nejakú pomoc, dobre zvládnuté učivo, dobré správanie, zaujímavé nápady, účasť v súťažiach, prečítané knihy, napísané referáty, vytvorené prezentácie, samostatnosť, originalitu a podobne.
5) Poďakovanie na konci školského roka
Žiaci si už zvykli, že na konci školského roka dostávajú od vedenia školy diplomy a darčeky za výborné umiestnenia v olympiádach, v súťažiach, v pretekoch či za vynikajúci prospech. Väčšinou je však všetko zamerané len na výkon, známku a poradie. Ale čo ak konečne nastal čas všímať si aj dobré skutky? Čo tak prekvapiť žiakov tým, že odmeníme tých, ktorí celý rok vytvárali dobré vzťahy v kolektíve, nerobili intrigy, neohovárali, pomáhali iným a šírili okolo seba dobrú náladu? Nebudú aj vďaka tomuto naše deti šťastnejšie? Keď verejne poukážeme aj na tieto hodnoty, ktoré začínajú byť v niektorých komunitách čoraz častejšie vnímané ako tie jediné a skutočné, deti ich začnú považovať za dôležité a budú mať k nim iný postoj.
Slovo ďakujem je jedno z najkrajších a najsilenejších slov. Jeho častým opakovaním nahlas, ale aj v duchu sa môže náš život zásadne zmeniť. Vďačnosť je pocit, pri ktorom sa otvárame, naša pravá mozgová hemisféra sa aktivizuje. Prebieha proces, pri ktorom sa vylučujú do tela hormóny šťastia. Človek je vďačný vtedy, keď sa prestane zaoberať vecami, ktoré mu v živote chýbajú a zameria sa na veci, ktoré má. Zrazu vzniká úplne nový pohľad na život. Vďačnosť má ešte jednu úžasnú vlastnosť, a tou je premena našej pozornosti a energie. Keď sa s vďakou sústredíme na to, čo máme, začneme prelaďovať naše myšlienky. Myseľ vďačného človeka býva pokojná a harmonická. Taký človek dokáže prijímať i dávať. Nerobí to automaticky. S každým novým prijatím sa aktivizuje pocit vďačnosti, a to dodáva radosť a vnútornú spokojnosť. Lekári upozorňujú aj na to, že takíto ľudia sú i zdravší.
Žijeme v dobe, keď niekým byť a niečo znamenať pre mnohých znamená takmer všetko. Pre tento pocit sú ochotní obetovať veľa a často hovoria, že skromnosť, vďaka a pokora sa nenosia. Niektorí sú dokonca presvedčení, že vďaka a pokora sú slabosti, ba že sú prejavmi toho, že človek je zakomplexovaný, utiahnutý, že si nedôveruje a že nenašiel vo svete svoje miesto. Pravdou je však opak. Pokorní a vďační ľudia sú realisti. Keď sa pozerajú na seba, naplno si uvedomujú a priznávajú, kto sú a komu sú za čo vďační. A toto svoje poznanie prenášajú do života. Netreba zabúdať na to, že pokiaľ nemáme v sebe vďaku, potom nech nasledujeme akúkoľvek cestu, všetko úsilie bude zbytočné. Nezáleží na tom, čo máme vo vonkajšom živote, či už materiálne bohatstvo, múdru myseľ alebo fyzickú silu, všetky tieto poklady sú ničím v porovnaní s vnútorným duchovným bohatstvom. Napriek tomu, že všetci dobre vieme o našej dočasnosti, pominuteľnosti a márnosti, často v nás nerastú vďaka a pokora, ale ich opak – pýcha. Často namiesto toho, aby sme sa sklonili pred realitou a prijali seba samých takých, akí sme, vytvárame si ilúzie a hráme sa na niečo, čím nie sme.
Všetci to tak trochu cítime, že vďačnosť sa v našich každodenných životoch vytráca. Máme mnoho vecí a hodnôt, za ktoré by sme mali byť vďační. Máme určite okolo seba ľudí, ktorým môžeme byť vďační za mnoho vecí. Zabúdame často na to. V mnohých prípadoch tomu jednoducho nevenujeme pozornosť. Berieme to automaticky. Veď čoho existuje viac? Pomoc druhým alebo individualizmus? Čistá nezištnosť alebo pokrytecká pomoc s cieľom získania prestíže alebo dobrého mena? No bez ohľadu na to, ako to v našom okolí vyzerá, my máme právo voľby. My sa môžeme rozhodnúť tak, ako sa rozhodnúť chceme a ako to cítime. A je dobré o tom hovoriť aj našim žiakom.
