Darina pyšne tlačila kočík pred sebou a opovrhujúco pozerala na zanedbané domy na ulici, ktorou prechádzala. „Darebáci leniví,“ zazrela a zamierila ku svojmu domu, ktorý zdedila po starej mame a pred 20 rokmi ho spolu s mužom opravili podľa vlastných predstáv. Uvedomovala si, že mala asi šťastie, lebo pri dome bol aj obrovský pozemok. Postupne si pristavili drevený altánok, vybudovali bazén, pridali k nemu vírivku, pribudla krásna terasa s exkluzívnym nábytkom. Bola šťastná, keď ľudia v hladovej doline pri Hnúšti obdivovali toto kráľovstvo a robilo jej dobre, keď videla, že so závisťou pozerajú na všetko, čo vybudovali.
Budovať sa im dalo vďaka peniazom, ktorých vždy bolo dosť. A tak si Darina zvykla, že si vždy všetko môže kúpiť, môže cestovať tam, kde iní nemôžu, nikdy si nemusela brať úvery alebo pôžičky. Tak, ako jej majetok rástol, tým viac začala nadobúdať dojem, že je niečo viac a na iných ľudí hľadela z výšky. Nadobudla pocit, že všetci by sa mohli mať tak dobre ako ona, keby sa viac snažili. Na ľudí, ktorí mali toho menej, hľadela s odporom a v duchu sa im smiala. Kočík zaparkovala ku garáži a pozrela na spiacu vnučku. Sadla si na lavičku a s nadšením si vychutnávala pohľad na rastúci nový dom svojej dcéry. „Nádherný. Ako z amerického filmu. Ešte šťastie, že ten pozemok je obrovský. Zmestia sa naň aj ďalšie tri domy,“ pomyslela si a s uspokojením si obzerala muškáty na terase. Užívala si svoj rozprávkový život plným priehrštím.
***
Juraj zastal pred domom a prudko buchol dverami na svojom BMW. Spotený vošiel do domu a zlostne sa posadil v obývačke. Zúrivo hodil mobil na stôl a zakričal na ženu: „Som hladný! Čo si varila?“ Darina rýchlo priniesla večeru na stôl. Nechcela sa nič pýtať. Videla, že Juraj nie je vo svojej koži. Vlastne, dlho ho takého nahnevaného nevidela. Ten sa pri jedení ponoril viac do mobilu ako do jedla. Cítila, že ho niečo trápi. Bála sa opýtať. V posledných dňoch chodil z práce nehnevaný a nechcela vyvolať konflikt. Mala rada svoj pokoj a pohodu. Bola šťastná, keď život plynie tak, ako má. Keď všetko funguje podľa jej predstáv. A tých snov mala veľa. Mala naozaj šťastie, že sa jej postupne plnili. Obidve deti vyštudovali vysoké školy, obidve deti mali nádherné svadby, stavali svoje domy a vnúčatá sa postupne pýtali na svet. Keď videla, ako iní ľudia zápasia s nedostatkom peňazí, podliehajú závislostiam, ich deti nemajú kde bývať, nemôžu mať svadby či deti, lebo si to nemôžu dovoliť alebo robia aj v troch prácach, len aby prežili, uvedomovala si, že jej život plynie ako v rozprávke. Nechcela si pripustiť myšlienku, že všetko by mohlo byť ináč. Potichu odišla z obývačky a sadla si na terasu. „Musím počkať, kým vychladne a potom sa ho spýtam, čo sa vlastne deje,“ pomyslela si a pomaly si zapálila cigaretu. Za tridsať rokov manželstva už vedela, ako sa musí správať, aby bol v rodine pokoj. Napätá atmosféra visela nad Darinou niekoľko týždňov. „Už sa musím Juraja opýtať, čo sa deje. Vyzerá zo dňa na deň horšie,“ zamrmlala si a pustila sa do polievania kvetov. Kvitnúce kvety na terase boli Darininou vášňou a relaxom.
***
Dni plynuli. Leto udrelo aj do Hnúšte plnou silou. Pre Darinu to bol ten najsladší čas. Čas leňošenia a dovoleniek pri mori. Už niekoľko rokov sa neuspokojila len s jednou dovolenkou. Niekedy sa im s Jurajom podarilo ísť k moru aj štyrikrát do roka. Najprv to bola taká klasika. Chorvátsko, Taliansko, Španielsko či Grécko. Potom sa rozšírili možnosti. Darina neváhala a s radosťou objednávala dovolenky v Dubaji, Zanzibare, Maldivách, Mauríciu a Seycheloch. Mala rada exotiku a luxus. Tešilo ju, keď sa mohla pohybovať medzi bohatými, dobre oblečenými a pozitívne naladenými ľuďmi. Vychutnávala si jedlá od výmyslu sveta a opájala svoje zmysly neznámymi vôňami . Aj tohtoročné leto privítala s radosťou. Zobrala tablet, a tak ako po iné roky i teraz, si začala vyberať z ponúk cestovných kancelárií.
“ Juraj! Ešte sme neboli na Bali!“ prudko od radosti vykríkla a žiadostivo sa pozrela na Juraja, ktorý si prezeral účtovné záznamy rozložené na stole. Nahnevane pozrel na Darinu. Cítila jeho odmeraný a nepríjemný pohľad. Pomaly sa k nemu priblížila. Konečne sa ho opýtala: „Stalo sa niečo? V posledných dňoch si nejaký iný!“ Juraj nahnevane hodil účtovný záznam na stôl. Oprel sa o skriňu a smutne povedal: „Moja stavebná firma je v dlhoch.“ Darina rýchlo k nemu pribehla a snažila sa ho povzbudiť. „Nemysli si, že sú to také obyčajné dlhy. Sú to státisícové dlhy. Som v koncoch! Rozumieš mi vôbec? My všetci sme na absolútnom dne!“ s hrôzou vložil hlavu do dlaní a prudko sa rozplakal. Darina ho ešte nikdy nevidela v takomto stave. Zamrzla. Nevedela, čo povedať. Ťažko dýchala. Zľahka si k nemu prisadla a položila mu dlaň na plecia. Prudko ju odstrčil. Vstala a rozplakala sa.
***
Nasledujúce dni priniesli do Darininej rodiny hotové zúfalstvo. Kontrolné orgány v Jurajovej firme odhalili neuhradené faktúry dodávateľom. Firma neplatila za materiál a služby. Nesplácala bankové úvery, lízingy a mala aj ďalšie daňové nedoplatky. Dlhy sa vyšplhali na neuveriteľných 500.000. Museli predať dom, chatu, auto. Všetko, čo vybudovali, pohltili nezaplatené pohľadávky. „Kamarát mi požičia 30.000 na byt v Tisovci,“ smutne oznámil Juraj Darine. „To mám ísť bývať do Tisovca? Veď tam nič nie je! Ja sa tam unudím! To nemyslíš vážne!“ rozplakala sa. Juraj sa zahľadel na Darinu a povedal jej pokojným hlasom: „Máš to len 13 kilometrov do Hnúšte. Môžeš pomáhať dcéram s vnúčatami. A keď tak rozmýšľam. Si vyučená kaderníčka. Čo keby si začala pracovať?“ Darinu premohol strach a začalo jej srdce prudšie biť. Zlostne odhodila ohorok z cigarety do koša a nastúpila do autobusu. Nechápavo pozerala z okna a premýšľala, čo sa to vlastne stalo s jej životom. Ešte stále tomu dobre nerozumela. Len v hlboko duši silno cítila, že rozprávka sa končí.
