Keď na bratislavskom letisku ohlásili pristátie lietadla z Londýna, Jarovo srdce pocítilo dvojnásobnú radosť. Jednak v tých slovách zacítil závan cudziny, ale predovšetkým sa nevedel dočkať chvíle, keď v dave ľudí uvidí Vandinu tvár.
Veď ju nevidel od Vianoc! A už bol máj. Konečne mu dali v práci dovolenku, a tak hneď využil situáciu a pozval Vandu do Tatier. Obaja sa na stretnutie veľmi tešili. Veď celé mesiace ich spájali len maily a telefonáty, cez ktoré sa za to dlhé obdobie postupne spoznávali, boli spolu v kontakte každý deň, vedeli o svojich pocitoch, túžbach, snoch i každodenných náladách. Lenže jedna vec je virtuálny svet a druhá vec je reálna blízkosť. A preto Jaro neváhal pozvať Vandu do Tatier. Mal pocit, že ju miluje ako doteraz nikoho a cítil ,že aj ona miluje jeho. Zdalo sa mu, že Vanda je zázrak chodiaci po tomto svete a vo svojich predstavách si vykresľoval s ňou tú najkrajšiu budúcnosť pod slnkom. Mal v pláne ešte aspoň rok pracovať v Horskej službe. Kým bola Vanda v Londýne, chcel si ešte vychutnať svoju vášeň k horám a potom mal v pláne vrátiť sa do Bratislavy a byť len s ňou.
Keď ju objal, mal pocit, že letisková hala je len ich. S Jarom sa krútil celý svet, všade cítil len jej vôňu. Radostne nastúpili do taxíka, ktorý ich odviezol do Jarovho podnájmu. „Poriadne si oddýchni a vyrazíme na večernú prechádzku okolo Štrbského plesa. A nebude chýbať ani romantická večera!“ usmial sa ,chytil do dlaní Vandinu tvár a vtisol jej na ústa dlhý bozk. Zdala sa mu ešte krajšia ako na Vianoce, keď sa prvýkrát stretli v Bratislave. Nešiel spustiť oči z jej pružnej postavy a hustých čiernych vlasov.Aj keď už kráčali okolo plesa a Jaro cítil vo svojej ruke dotyk Vandinej dlane, stále sa mu zdalo, že len sníva a ešte stále nedokázal vnímať realitu. „Taký som šťastný, že si prišla!“ prudko ju zobral do náručia medzi davom ľudí na chodníku a opäť jej na ústa položil svoje pery. Mal pocit, že ten večer je najšťastnejší človek vo Vysokých Tatrách.Po večeri zamierili do podnájmu. Obaja po sebe silno túžili. V izbe bolo cítiť napätie i radosť. Keď Jaro nadránom zaspával, veľmi silno si uvedomoval, že Vandu miluje ešte viac, ako si myslel. Mal pocit, že chce byť s ňou už stále. Nechcel ani len pomyslieť na to, že o týždeň odletí do Londýna.
„Jaro,Jaro!“ zrazu sa ozval Vandin hlas z kúpelne. Jaro sa rýchle posadil na posteli. Srdce mu v hrudi prudko bilo. Veľmi sa preľakol a rýchlo vbehol do kúpeľne. Vanda hlasno plakala, sedela na záchode, po nohách jej stekala krv.„Veľmi ma bolí brucho!“ utierala si oči a nešťastne pozerala na Jara. „Čo sa ti, čo sa vlastne stalo?“ zmätene pobehoval Jaro po kúpeľni. „Ja ,ja som asi potratila…“ Ešte viac sa rozplakala a hlavu si položila na poličku, ktorá sa nachádzala vedľa nej. Jaro konečne zmobilizoval svoje sily a zavolal lekára.
Udalosti potom nabrali rýchly spád. Vandu zobrali do nemocnice a poležala si tam tri dni. Ale aj keď sa vrátila naspäť k Jarovi do podnájmu, nemala sily na to, aby sa mohla túlať po Vysokých Tatrách. Kým bola v nemocnici, Jaro nad všetkým možným premýšľal. Cítil, že sa musí s Vandou vážne porozprávať. A tak na ďalší večer, keď už Vanda zosilnela, Jaro sa dozvedel čistú pravdu. Zistil, že okrem neho má v Londýne ešte Mariána, s ktorým otehotnela. Uvedomil si tiež, že bol vo Vandinom živote len na druhom mieste ako niečo virtuálne,nereálne… „Cez tie maily som si s tebou nádherne rozumela, a tak som neváhala a tvoje pozvanie do Tatier som prijala. Aj keď sme si len píšeme a telefonujeme, mám ťa rada, ale mne to nestačilo, ja som potrebovala aj niekoho reálneho, kto bude pri mne každý deň v cudzom svete. Chcela som veľmi, aby si to bol ty, ale ty si bol tak ďaleko…Neviem, či mi rozumieš. Je mi to všetko ľúto!“ rozplakala sa Vanda a položila hlavu na Jarovo plece.Jaro ju nežne pohladil po vlasoch a hlboko sa zamyslel. Mal obrovskú ranu v duši, ale aj tak cítil, že ju miluje. Chvíľu vnímali iba ticho.
Do odchodu lietadla zostávalo pár minút. Jaro držal v rukách Vandine dlane a zamyslene pozeral do diaľky. „Jaro, ďakujem za všetko. Narobila som ti kopu starostí a naše stretnutie nedopadlo tak, ako sme si ho vysnívali. Prepáč…“Vanda sa prudko otočila a so slzami v očiach sa rozbehla k lietadlu. Už nezostával čas na ďalšie slová. Zmizli náhle v preplnenej letiskovej hale. Jaro zostal len nemo stáť s otvorenými ústami. Veľa chcel ešte Vande povedať…V ten večer prišla Jarovi SMSka tohto znenia: „ Ja viem, že som všetko pokazila, ale nemôžem si pomôcť, veľmi ťa milujem. Keby si len vedel, ako ma to všetko mrzí. Si úžasný chlap. Až pri Tebe som pocítila, aké to je, keď muž skutočne ženu miluje a nielen o láske hovorí. Ešte raz za všetko ďakujem. Nikdy na Teba nezabudnem. Ty si mi ukázal, aká je skutočná láska!“
Jaro si SMSku prečítal hádam stokrát. Musel rýchlo vyšliapať na Solisko, len tam vždy nachádzal pokoj pri svojich trápeniach. Ale teraz ním v duši lomcoval totálny zmätok. Cítil sa tak nejako neurčito…Bol to zvláštny smútok s malou dávkou radosti a možno nádeje.V tej chvíli nevedel, čo urobí. Nechcel konať unáhlene. Vedel však jedno. Čo najskôr si musí vybaviť ďalšiu dovolenku. Musí sa čo najskôr dostať do Londýna. Aj teraz chce počúvať volanie srdca. Veril, že keď mu srdce ukázalo lásku k horám, ukáže mu i lásku k žene. V Londýne ho predsa čaká jeden nedokončený rozhovor…
Autorka: Jaroslava Koníčková
