Keď Petra po dovŕšení 25 rokov odišla z detského domova, dostala na cestu do dospelosti 980 eur. Pretože už niekoľko rokov pracovala, našetrila si 1.500 eur. Veľmi túžila po samostatnom bývaní. Už nechcela vo svojich 25 rokoch žiť so skupinou ďalších ľudí. No bola veľmi prekvapená, keď začala hľadať podnájom. Z tých cien sa jej prevracali oči.
Netúžila po luxuse, bola skromná. Život v detskom domove ju na skromnosť pripravil. Ale na realitu, ktorá panovala za múrmi detského domova, veľmi nie. Bola by jej stačila garsónka, ale tie v ponuke na prenájom nenašla. Takže začala hľadať jednoizbový byt. V Banskej Bystrici najlacnejší stál 500 eur a k tomu bolo potrebné vyplatiť ešte depozit. Smutne si povzdychla, keď si uvedomila, že všetky svoje úspory by hneď prvý mesiac mala minúť na bývanie. Uvedomovala si však, že nejako musí začať, a tak zdvihla telefón a dohodla si obhliadku najlacnejšieho bytu, ktorý našla.
***
Zamestnala sa v Lidli ako predavačka. Prvú výplatu v čistom mala 1050 eur. A to robila aj cez víkendy. Vlastne vždy, keď to bolo možné, pracovala. Zastupovala kolegyne, nerobilo jej problém robiť počas víkendov, ale ani po troch mesiacoch výplata nebola vyššia. Z 500 eur, ktoré jej ostali po zaplatení nájmu, sa jej žilo ťažko. Potrebovala jesť, cestovať do práce, upratať domácnosť, prať. To všetko niečo stálo. A tak ako iné mladé ženy, potrebovala občas zájsť do kaderníctva a niečo pekné si kúpiť. O kozmetike či gélových nechtoch ani nesnívala. Tie by sa jej už do rozpočtu nezmestili. Oblečenie nakupovala len v tých najlacnejších obchodoch. Jej život predstavoval len prácu a oddych v byte. Raz do roka sa dostala s kolegyňou do kina a raz si bola zaplávať. Ušetriť sa nedalo takmer nič. Ale aspoň ako-tak finančne vykryla celý mesiac. Na ďalší rok sa však situácia zmenila. Majiteľka bytu jej zdvihla nájom na 550 eur a prišiel jej aj nedoplatok za elektriku. Ďalší mesiac jej zostalo len pár eur a takmer už ani nejedla. Kupovala si len nezdravé veci pred zárukou v zľave. Jej energia klesala a nedostatok vitamínov sa začal podpisovať aj na zdraví. Petrine oči posmutneli a vlasy stratili lesk. Dni plynuli smutnejšie. Premýšľala aj nad zmenou práce, ale keď si pozrela v inzerátoch ponuku, zistila, že zárobky vo všetkých obchodoch sú podobné. Nádej jej dávalo prichádzajúceho leto. Tešila sa na prehrádzky v lese za mestom. Tie jej v poslednej dobe robili radosť.
***
„Petra a nechceš ísť bývať ku mne?“ ozval sa Fero. Prudko sa otočila a skríkla: „Si sa načisto zbláznil? K tebe? Do tej tvojho starého domu na konci sveta?“ Pozrela na neho s odporom, že čo si to vlastne dovoľuje. 60-ročný škaredý invalidný dôchodca, brigádnik, ktorý tiež smrdí grošom, si dovolí toto povedať? Chytila do ruky leták, prudko ho od zlosti hodila na podlahu a vyšla zo skladu. „Petra, myslím to vážne. Dáš mi 200 eur a môžeš prísť. Čo si myslíš, dokedy budeš platiť nájom 550 eur? Čochvíľa to bude 600, potom 700. Nevidíš, čo sa deje s nehnuteľnosťami? Každý, kto mal to šťastie, že nehnuteľnosť zdedil alebo kúpil v správnej chvíli a môže ju prenajímať, ryžuje tak, ako najviac môže. A bude to len horšie. To ti hovorím. Som síce starý, ale nie sprostý!“
***
Dni pri pokladni Petre ubiehali rýchlo. Plat jej zvýšili o 200 eur. Zo začiatku bola šťastná. Lenže prišli nečakané výdaje. Potrebovala nový mobil, musela ísť k zubárovi a v zime potrebovala čižmy a kabát. Potraviny neskutočne zdraželi, a tak sa časom dostala tam, kde bola na začiatku. A s tým nájomným mal Fero pravdu. Majiteľka jej ho zvýšila na 600 eur. Nuž, bývať v krajskom meste je finančne náročné. Ako čas plynul, s Ferom sa začala viac zbližovať. Cez obedňajšiu prestávku jej rozprával v sklade vtipy, občas jej z domu priniesol varené jedlo a keď skončili s prácou neskoro v noci, lebo bolo potrebné upratať sklad, odviezol ju domov. Po čase si uvedomila, že je to jej jediný blízky človek. A hoci bol v jej očiach mimoriadne škaredý a tiež starý, nebol nepríjemný. Práve naopak. Začal sa jej javiť ako človek úplne v pohode. Bol milý, vtipný, úprimný.“ Tak čo, Petra, neprídeš ku mne aspoň na návštevu?“ opýtal sa jej raz pri odchode z práce. „V tejto horúčave si môžeš schladiť nohy v potoku. Tečie hneď vedľa domu,“ s úsmevom dodal. „Tak dobre. Môžem ísť aj teraz,“ usmiala sa Petra a nasadla do starej Fábie.
***
Fero býval 10 kilometrov od Banskej Bystrice. Keď auto zabočilo doľava, pred Petrou sa odkryl ihličnatý les, pod ktorým stáli štyri staré domy postavené ešte po 2. svetovej vojne. Boli však opravené a okolie pôsobilo čisto. Keď vystúpila z auta, hneď k jej nohám pribehol ryšavý kocúr a vítal ju mňaukaním. Tesne pod stromom si všimla päť sliepok s kohútom. „ Ty máš sliepky?“ prudko sa začala smiať. „Mám nielen sliepky, kocúra, ale aj zajace! Poď ich pozrieť!“ rukou jej naznačil smer, kadiaľ má ísť. Prešli popri malom poli so zeleninou priamo k chlievom, kde bolo 6 zajacov. Petra sa s nimi hrala pol hodinu. Fero si sadol na lavicu a uprene ju pozoroval. „Poď už, najeme sa. Včera som uvaril hovädzí guláš,“ Fero sa zodvihol z lavičky a spoločne vykročili k domu. Dom bol síce starý, ale dostatočne veľký. Boli v ňom tri izby, kuchyňa, kúpeľňa. Všetko, čo má byť. Nebol to luxus, ale bolo tam všetko, čo človek k životu potrebuje. „Tak, kedy sa sem nasťahuješ?“ rozosmial sa Fero. Petra sa zadívala von oknom a pozorovala kačky, ktoré sa hrabali v piesku na brehu potoka. „Ja nemôžem z toho bytu odísť. Zmluvu mám podpísanú do konca roka,“ vážne pozrela na Fera. „ A potom?“ Petra v tej chvíli ešte nevedela, čo bude o pol roka. Pohladila kocúra a pustila sa do jedenia. Guláš bol výborný. V tej chvíli mala pocit, že cíti závan skutočného domova, ktorý vo svojom živote nikdy predtým nepocítila. Pocítila však neznámu radosť, ktorej sa skoro zľakla. Úplne ju premohol pocit z niečoho nového, nepoznaného, ale zároveň krásneho. „Ten guláš je výborný! Fero, si fakt dobrý kuchár!“ jemne sa usmiala a sklopila oči. V tej chvíli cítila vďačnosť za to, že jej osud priviedol Fera do cesty. Okrem vďačnosti nemyslela na nič iné. Nemyslela na budúcnosť. Preciťovala len pokoj a hladila ryšavého kocúra. Už dávno sa tak dobre necítila. Postupne z nej opadalo napätie, ktorého sa nemohla zbaviť niekoľko rokov. Nie, dnes nebude myslieť na budúcnosť. Nechá všetko voľne plynúť. Dnes chce len vnímať teplo slnečných lúčov a radovať sa z prítomného okamihu.
