Tohto roku sa Eme na hudobný festival veľmi nechcelo ísť. Nebolo to spôsobené len horúčavami, ale aj tým, že Roman jej už začínal liezť na nervy. Čo ju presvedčilo na festival ísť, bola hlavne dobrá partia, ktorej mohla byť súčasťou a prežívať tak kopec zábavy. Keď si spomenula na spoločné chvíle so super ľuďmi, hneď sa vzdala myšlienky, že nikam nepôjde. Pobalila si kufor a začala kráčať smerom k železničnej stanici. Keď uvidela Romana, trochu jej zamrzol úsmev na tvári, ale prítomnosť ostatných kamarátov a kamarátok jej vyčarila radosť v očiach. Hlasný smiech prehlušoval myšlienku na rozchod s Romanom, ktorá už bola hlboko usadená v Eminej hlave. Nechcela to riešiť pred festivalom. Veď to mala byť udalosť tohto leta. A v posledných dňoch nemala na to vôbec energiu. Naháňačka v práci, práca v záhrade, pomoc rodičom a mnoho ďalších vecí v rodine. A tiež nenašla ešte tie vhodné slová, ako to Romanovi povedať a hlavne všetko vysvetliť. A tiež sa bála, že zostane opäť sama. Samoty sa bála a uvedomovala si aj svoj vek. Bola zmätená. Napokon si povedala, že sa uvidí po festivale. Dala tak Romanovi poslednú šancu. Myslela si, že ak sa stane nejaký zázrak, možno ju ešte presvedčí a že to s ním nevzdá.
***
Horúčava ľudí tlačila k zemi a odoberala posledné zvyšky energie. Namáhavo kráčali s ťažkými kuframi do stanového mestečka v mieste konania festivalu. Ema sa rýchlo v stane prezliekla do ľahučkých bielych ľanových šiat, na hlavu položila slamený klobúk. Ruka v ruke vykročili s Romanom do centra diania festivalu. Pristavili sa pri mape, preštudovali si zoznam koncertov a utekali k stánku s občerstvením, kde sa mali stretnúť s ďalšími kamarátmi. Ema letmo pozrela na Romana. Pod závejom hrejivého slnka sa jej zdal krajší ako inokedy. V jednej chvíli nadobudla presvedčenie, že je fajn, že sa s ním nerozišla, veď možno sa všetko ešte zmení. Možno jej srdce zahorí ešte láskou k nemu a možno jej prestane prekážať množstvo vecí, ktoré si v posledných mesiacoch začala na ňom všímať. Atmosféra bola úžasná. Perfektná nálada, super ľudia, úžasná hudba. Ema sa nechávala rozmaznávať čarom výnimočnej atmosféry. Uvedomovala si, že každú sekundu si musí vychutnať naplno. Bola hlboko ponorená sama v sebe, prestala vnímať okolie, nechala sa hudbou úplne uniesť do iného sveta. Keď neskôr na chvíľu precitla, uvidela Romana s kebabom a kofolou v rukách. „To sa ma ani neopýtal, či nie som hladná?“ spýtala sa sama seba a na chvíľku zostala v šoku. „To snáď nemyslí vážne? To na mňa úplne zabudol? Myslela som, že sa pôjdeme najesť spolu!“ Myšlienka striedala myšlienku a Ema cítila, ako meč sklamania presekol jej srdce a jej nálada bola zrazu na bode mrazu. Cítila sa ako obarená vriacou vodou. Na chvíľku si musela sadnúť na lavičku. Mlčala. Roman si všimol jej smútok a prisadol si k nej, keď dojedal poslednú sústo kebabu. „Chceš sa napiť kofoly?“ opýtal sa zo slušnosti, ale ani mu len nenapadlo opýtať sa jej, či náhodou nie je aj ona hladná. Roman bol zvyknutý, že svet sa točí hlavne okolo neho. Vychovávali ho mama s babkou, bol to ich miláčik a Ema patrila tiež medzi tie ženy, ktoré sa rady obetujú pre iných a venujú pozornosť hlavne tým druhým, len nie samy sebe. Roman nebol zlý, ale jeho egoizmus občas presahoval hranice slušnosti a morálky. Práve túto skutočnosť si v posledných dňoch Ema všímala čoraz viac a to bol aj hlavný dôvod, prečo sa s ním chcela rozísť. Uvedomovala si, že Roman je šikovný, pracovitý, zodpovedný a má Emu svojím spôsobom rád, ale to jej prestávalo stačiť. Chcela od vzťahu viac.
***
Napokon však dobrá nálada, priateľská atmosféra, slnečné počasie a dobrá hudba prehlušili Emin smútok a ona sa opäť dostala do víru radosti, nespútanosti a nekončiacej zábavy. Už vnímala len hudbu, tanec a radosť. Slnko pálilo čoraz viac, vzduch prestal prúdiť, studená voda vo fontáne bola čoraz väčším pomocníkom pri prekonávaní nekončiaceho tepla. Nikoho neprekvapilo, keď sa po čase na oblohe objavili obrovské čierne mračná. Vo svojej majestátnosti sa pomaly prevaľovali zo strany na stranu a sebavedomo prejavovali svoju nadvládu pod oblohou. Po čase ich majestátnosť podporili ešte aj hromy a blesky. V návale dobrej nálady nikto nepredpokladal, že by malo nastať niečo zlé. Nikomu neprekážalo nechať sa pokropiť kvapkami dažďa v tejto maximálnej horúčave. Skôr naopak. Dážď by takmer každý privítal s radosťou.
***
Zotmelo sa viac, ako návštevníci festivalu očakávali. Silný vietor aj s dažďom prišli neuveriteľne rýchlo. Nastal chaos. Blesky šľahali všade navôkol. Voda sa liala z oblohy ako z vedra. Miesto festivalu sa neuveriteľnou rýchlosťou začalo meniť na vodnú plochu, po ktorej by sa mohli plaviť aj člny. Ľudia sa utekali skryť, kde sa len dalo. Všetko sa odohralo skôr, ako by človek čakal. Ema s Romanom utekali do jedného zo stanov určených na koncerty. Dážď neustával a prudká víchrica brala so sebou všetko, čo jej prišlo do pazúrov. Ema si všimla, že jedna z konštrukcií na ohla a nebezpečne sa nakláňala doľava. O pár sekúnd ležala pod ťažkou plachtou nasiaknutou vodou. „Roman, Roman, pomôž mi dostať sa von!“ kričala zdesene. Nikto jej však neodpovedal. Zostala ležať na zemi. Oddala sa osudu. Pohľad zapichla do jedného z reflektorov. Keď víchrica utíchla, začala sa pod plachtou pomaly plaziť von. Po pár minútach zacítila svieži vzduch a uvidela svetlá áut. Bola šťastná, že žije. Poobzerala sa okolo seba. V diaľke hľadala známe tváre. Zaostrila zrak. Pri jednom z bilbordov uvidela na zemi sedieť Romana. „Nie že mi nepomohol, ale ani ma len nehľadá. Jemu je to vlastne všetko jedno! To snáď nie je pravda,“ uvedomila si Ema krutú realitu.
***
Na druhý deň, ešte počas svitania, Ema sama opustila areál stanového mestečka a taxíkom odišla na stanicu. Bola rada, že je v poriadku a čo najskôr chcela byť doma. V kútiku duše pociťovala akýsi zvláštny druh radosti. Bola to radosť z poznania reality. Už vedela presne, čo urobí so svojím vzťahom a má v tom úplne jasno. Letný hudobný festival jej otvoril oči viac ako čokoľvek predtým. Nastavila tvár smerom k slnku a započúvala sa do nekonečnej piesne uháňajúcich kolies vlaku. Sladko sa v jej duši usadila pravda a sloboda.
