Ďalšie úvahy mojich žiakov. Tentokrát uverejňujem úvahy deviatakov Mateja Klubicu a Dalibora Ochabu. Mne sa veľmi páčia. Napísali ich úžasne. Veď napokon, posúďte sami. Zajtra uverejním ďalšie 🙂
Túto úvahu by som začal poďakovaním Bohu, že sme celá rodina zdravá, ďalej sa chcem poďakovať rodičom. Ďakujem mame, že sa o nás stará, chodí hneď ráno do obchodu, aby sme mali potraviny, otcovi, že chodí do roboty, aby sme mali financie. Taktiež ďakujem učiteľom, že na nás myslia a posielajú nám úlohy, aj keď často na ne nadávam, som za ne vďačný.
Cez tieto prázdniny som si uvedomil, aký je život vzácny a že koľko nevinných ľudských životov vyhaslo kvôli ľudskej hlúposti. Moje hodnoty sa myslím zmenili. Uvedomil som si, že sa treba zaujímať aj o iných, nielen o seba a byť k nim ohľaduplný. Najviac teraz prosím o to, aby ten vírus už zmizol a mohli by sme sa vrátiť do normálneho života. Tento sloh by som chcel ukončiť niekoľkými výhodami a nevýhodami týchto prázdnin. Asi najväčšou nevýhodou je to, že stagnujeme z učivom. Hoci učitelia sa snažia nás niečo naučiť formou domácich úloh, ktoré nám posielajú, myslím si, že to nenahradí tie poznatky, ktoré dostaneme v škole. Ďalšou nevýhodou je to, že nevieme, kedy a ako to bude s prijímacími skúškami. A asi jedinou výhodou týchto prázdnin je to, že nám zrušili Testovanie 9.
Jedno z ponaučení, ktoré som si zobral do života, je to, že každý človek berie všetko ako samozrejmosť , ale nie je to tak. Ľudia, ktorí vnímajú túto situáciu s rozumom aj srdcom vedia, že je to čas, ktorý musia prežiť v súdržnosti a pomáhať jeden druhému, byť tolerantní, vnímaví a disciplinovaní.
Matej Klubica
………………………………………………………………………………………………………………………………………………..
Keď si tak predstavujem dva týždne dozadu,všetci sme sa nevedeli dočkať toho, kedy nám zatvoria školu. Každý deň sme vstávali a zaspávali s tým,že nám príde oznam od riaditeľa s vetou: „ZATVÁRAME ŠKOLU”!
A dočkali sme sa. To bolo v škole radosti. Všetci sme sa tešili a prázdniny mohli začať. Tá predstava: nebude škola, nebudú úlohy, žiadne učenie a ani žiadne tréningy. Konečne! Moja radosť bola neopísateľná. Budem spávať do jedenástej , behať po vonku , bicyklovať a pozerať televíziu. Krásny život začína. Ale realita bola iná. Zistil som, že nemôžem chodiť von, že sa nemôžem stretnúť so spolužiakmi ani s kamarátmi a musím ostať dva týždne doma v takzvanej karanténe. Nevadí, hlavne, že nemusím chodiť do školy a nemusím sa učiť. Prešiel prvý deň, druhý deň a začali chodiť online úlohy do školy. Ale stále to bolo v pohode. Na tretí deň som už začal rozmýšľať, ako budem fungovať ďalšie dva týždne a nebolo mi všetko jedno. S maminou sme začali šiť po večeroch rúška. Dovolila mi ísť von len samému, aj to len previesť sa na Škutovky a s Maxom sme mohli ísť na Žiar, keď bolo teplo. Stále sme sledovali v televízii, čo sa na Slovensku deje. Rodičia museli chodiť do práce a my s bratom sme sa začínali doma nudiť. Čo by som dal za to, byť opäť v škole, dokonca aj môj tréner mi chýba. Spolužiaci, kamaráti, učitelia a všetko okolo toho: stretávky, prechádzky, tréningy a aj učenie by bolo lepšie ako táto karanténa. Každé poobedie sú pri mne rodičia, aby sme mohli spoločne tráviť čas. Zistil som, že mať pri sebe rodinu a blízkych je najdôležitejšie v živote. Momentálne si neviem predstaviť, čo by som robil bez nich. Chcel by som , aby to už skončilo, ale viem , že sa to len tak rýchlo nezmení, pokiaľ ľudia nebudú rešpektovať karanténu a neobmedzia aktivity, vychádzky z domu a nezačnú sa správať podľa pravidiel.
Čo bude s nami deviatakmi? Ako pôjdeme na stredné školy? Budeme mať prázdniny? Už nikdy nechcem zažiť takúto karanténu. Už nikdy nechcem, aby celé Slovensko, vlastne celý svet bojoval proti takejto pandémii. Nechcem každý večer počúvať ,koľko ľudí bolo nakazených a koľko ich zomiera. Nechcem sa báť o svojich rodičov, ktorí chodia do práce, o svojich starkých a svojich blízkych. Dnes by ma potešilo , keby pán riaditeľ napísal na Edupage správu: „ZAJTRA IDEME DO ŠKOLY!”
Dalibor Ochaba
