Katarína podvedome pozerala na hodinky, ale v mysli rozoberala nepochopiteľné správanie svojich kolegýň. Prečo?
Prečo denno-denne musí práve ona počúvať tie isté reči o líčení, obliekaní, zariaďovaní ďalších nových bytov a domov, nedostatku peňazí? Klebety, intrigy, faloš, škodoradosť, závisť!!! Vo vzduchu cítila samú nenávisť, ktorá sa často skrývala aj pod úsmevom, ktorý však nevychádzal z čistého srdca, ale často z vlastnej prázdnoty a nešťastia kolegýň, lebo už ničím nedokázali naplniť svoj život, a tak rozlievali zlosť navôkol aj vtedy, keď sa na prvý pohľad zdalo, že je všetko ináč. Faloš cválala v povetrí už roky, stále dokola a nekonečne dlho! Atak sa Katarína radšej ponorila do ticha. Radšej premýšľa nad tým, ako uskutoční svoj tajný sen. Chce z Bratislavy odísť preč. A poriadne ďaleko!Hneď ako ovdovela, začala sa pohrávať s myšlienkou, že odíde. Vždy však čakala na vhodnú príležitosť. Raz potrebovala dokončiť súrne úlohy v práci, potom čakala, kedy dcéra doštuduje. Dnes už má vlastnú rodinu, a tak jej nič nestálo v ceste.Jedného dňa zmizla. Nikomu nič nepovedala. Vypla mobil. Predala byt. Chcela začať žiť úplne odznova a nechcela nikomu dovoliť, aby jej to prekazil. Kúpila sa malý domček na lazoch pri Zvolene. Pomaly ho začala rekonštruovať a zariaďovať. Učila sa samostatnosti a spoliehala sa len na vlastné sily. Dokázala si sama napíliť drevo, navŕtať do steny diery na poličky, nastaviť televízny signál… S každou novou úlohou, ktorú zvládla, jej rástlo i sebavedomie. Začínal sa jej zmocňovať pocit šťastia. Obklopovali ju hory a lúky. Každé ráno vítala s pocitom, že slnko jej posiela nielen náruč čerstvého vzduchu, ale aj nekonečne hrejivé objatie posplietané z najčistejších darov zeme. Každý večer sa pohrávala s hviezdami, ktorým odovzdávala svoje myšlienky a túžby. Neskôr jej spoločnosť začal robiť aj malý poník, ktorý bol pre ňu splneným detským snom. Prestal jej vadiť chlad skorých rán a neskorých večerov, mala čistejšiu myseľ, ľahšie sa jej dýchalo a každodenný pohyb jej pekne vyformoval postavu. Neskôr si ju všimli aj iní obyvatelia z priľahlých lazov. A ako dni ubiehali, zoznámila sa s milými ľuďmi, ktorí jej zázračne vlievali čistú a krásnu energiu do žíl. Mala pocit, že konečne žije! Všetko by bolo tak, ako má byť, keby nebolo dcérinho hnevu. Ten jej visel nad hlavou ako ostrý meč a občas akoby jej prerážal srdce.
Irena nemohla odpustiť mame, že tak náhle a záhadne opustila Bratislavu. „Ako len mohla predať byt? To vôbec nemyslela na vnúčatá, a na to, že ho možno budú potrebovať?“ Nemohla sa s touto skutočnosťou dlho zmieriť a nahlodávala ju niekoľko mesiacov. Nechápala, krútila hlavou, špekulovala. Cítila nenávisť, zlosť i ľútosť zároveň. Mama sa jej zdala egoistická. To však ešte netušila, že dom na lazoch predsa len všetkým dobre poslúži.
Zrazu zazvonil mobil. „Ahoj, mami! To som ja, Irena! ozýval sa hlas v telefóne. Kataríne prudko bilo srdce. Po dlhých mesiacoch čakania konečne počula Irenin hlas. „ Lukáškovi sa veľmi zhoršilo dýchanie, už dlhšie má problémy a lekárka mu odporúča zmenu vzduchu. Potrebuje ísť mimo Bratislavy. Prosím ťa, mohli by sme…?“
Katarína nervózne behala s utierkou po kuchyni. Nevedela od radosti, čo skôr urobiť. Nesmierne sa na oboch tešila.Leto šantilo v pokosenej tráve. Les sa zobúdzal po búrke nasiaty vôňou mladých lopúchov. V diaľke zvonil spev vtákov. Lukáško našiel v starkinom svete splnený sen každého dieťaťa. Prežíval leto nekonečných detských hier. Dni boli zaplnené zdravými šibalstvami pod voňajúcim nebom a večer jeho detské oči a uši hltali slová a piesne milých lazníkov, ktorí ho naučili vyrábať píšťalky z konárov stromov. Prvý raz videl hrať uja na fujare a teta od susedov krásne hrala na husliach. A keď potom zostali so starkou sami, s napätím ju sledoval, ako do notebooku ukladá vetu ku vete. Jeho malé srdiečko tušilo, že starká konečne píše svoju vysnívanú knihu.
Irena sa oprela o stôl a pozrela na mamu. V očiach mala nemý výraz pokory tých, čo chcú z čistého srdca niečo povedať.„ Mami, prepáč!“ s plačom sa Kataríne hodila do náručia. „Myslela som, že utekáš z Bratislavy z nejakého rozmaru, ale vidím, že si tu naozaj šťastná! Viem, že ti nič nechýba.A urobila si šťastným aj Lukáška. Ďakujem ti!“Katarína sa usmiala na dcéru a prestrela stôl na večeru. Na lazy dopadol závoj novej tmy, ale pomedzi ňu ostro nazerali cez okno strieborné záblesky hviezd. „Je jasná noc. Zajtra bude krásne!“ prerezala Katarína ťažké ticho v kuchyni a zahľadela sa na dcéru teplým pohľadom materinského odpustenia.
Autorka: Jarka Koníčková
