Jedna z domácich úloh počas obdobia, keď sme žiakov učili z domu, spočívala v tom, že žiaci ôsmeho a deviateho ročníka mali napísať krátku úvahu o „ nečakaných“ prázdninách. Prečítajte si niektoré z nich.
Všetci sme si mysleli, že sme obyčajní deviataci, že napíšeme monitor, prijímacie skúšky a pôjdeme na stredné školy. No, bohužiaľ, tento rok nás zastihla pandémia vírusu COVID-19 a veľa vecí sa zmenilo…
Sama neviem, či mám byť rada, alebo nie. Som rada, že doma s rodinou trávim tak veľa času. Domáce štúdium ma baví, pretože si svoj čas môžem rozvrhnúť tak, ako potrebujem, bývam menej unavená a počas dňa stíham urobiť oveľa viac vecí. No nevýhody týchto prázdnin výrazne prevyšujú jej výhody. Prvá nevýhoda je, že sa nemôžem toľko vídať so starými rodičmi a s rodinou, ktorá býva inde. Ďalej mi veľmi chýbajú kamaráti. Preto si často s niektorými kamarátmi volám alebo si píšem. Keď už idem von, musím chodiť iba s rúškom a tým preukazujeme rešpekt voči ostatným a oni voči mne. Pre mňa najväčšia nevýhoda je, že nemôžem chodiť plávať, keďže je to môj najobľúbenejší koníček. Snažím sa to kompenzovať aspoň dlhými prechádzkami so psom. Jednoducho povedané, už by som sa chcela vrátiť do školy. V týchto dňoch som si najviac uvedomila, že čas strávený s blízkymi a zdravie si treba nesmierne vážiť, pretože nikdy nevieme, čo bude zajtra. Veľmi by som chcela, aby sa táto situácia dala do normálu a ja by som konečne uvidela kamarátov, rodinu… Ale je dôležité porozmýšľať a byť vďačný, ak sú moji blízki zdraví, a pretože by celá táto situácia mohla byť aj horšia. Hlavné je zachovať si chladnú hlavu a byť zodpovedný. Najviac prosím o to, aby moji blízki zostávali zdraví a zase sa zopakujem, ale aby sa všetko vrátilo do normálu. V poslednej dobe sa moje hodnoty rozhodne zmenili. Viac mi záleží na zdraví mojej rodiny aj mňa. Ale myslím, že ja ako človek som sa moc nezmenila. Na záver musím poďakovať mojim rodičom, pretože oni majú oveľa viac starostí ako ja, no napriek tomu sa o nás starajú, chodia do roboty a riešia mnoho ďalších problémov. Samozrejme, aj zdravotníkom, pretože oni za nás riskujú vlastný život, aby nám a chorým mohli neustále pomáhať, ale aj predavačkám, policajtom, šoférom autobusu a ostatným, ktorí sú stále v kontakte s ľuďmi. Za to ich veľmi obdivujem.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Dúfam, že tak to bude aj v tomto prípade a ľudia budú k sebe a k životnému prostrediu ohľaduplnejší a lepší. Každý by si mal vziať svoje vlastné ponaučenie, pretože nie všetko je samozrejmosť.
Vanda Uličná 9.A
…………………………………………………………………………………………………………………………..
Zo dňa na deň sa nám zmenil náš bežný život. Prestali sme chodiť do školy, do robôt a tváre sme si začali zahaľovať bielou látkou, na ruky nasadzovať biela rukavice a dodržiavať od seba odstupy. Prečo sa to vlastne stalo? Môj názor je takýto.
Naša planéta bola na začiatku krásna a čistá a ľudia na nej ešte nepoznali zlo. No potom sa počet ľudí vzrástol. Každý mal svoje požiadavky. V dnešnej dobe každý z nás potrebuje svoje auto, peniaze, nové a to najdrahšie oblečenie a iné materiálne bohatstvá. No lenže na planéte nás už nie je veľa ale priveľa a keď každý z nás bude toto všetko potrebovať, planétu to s nami prestane baviť. Keby sme boli obyčajní ľudia, tak by sme dnes sedeli v školách, v robotách a vykonávali to, čo každý iný deň. Lenže, ako nás pribudlo, tak začalo platiť pravidlo ,,Viac hláv, viac rozumu.“ Je síce fajn, že sa o svet okolo zaujímame a učíme novým vedomostiam, ale to má tiež svoje hranice. Náš rozum sa vyvinul až do takej miery, že sme si vytvorili chorobu, ktorá nás ničí. Prichádzame tak o svojich blízkych a ľudí, na ktorých nám naozaj veľmi záleží. Spomalili sme si životy. Má to ale dve stránky, jednu dobrú a jednu zlú. Keby sme dnes kvôli tomuto vírusu neboli doma, nezačali by sme sa tak hlboko zamýšľať nad vecami, ktoré by mali byť pre nás v živote naozaj dôležité a nad vecami, ktoré za dôležité považujeme, ale v skutočnosti sú to všetko zbytočnosti. Počas týchto dní, ako sme zavretí doma s rodinou sme sa začali viac spoznávať. Aspoň vieme, že nikdy nemôžeme povedať, že sa poznáme dokonale, vždy je niečo sme na tom druhom ešte akoby nevideli alebo sme sa nad tým nepozastavili. Síce táto myšlienka nie je pekná ale je to realita. Keby neprišiel tento vírus a nepozatváral by nás do domovom, nikdy by sme nevyriešili toľko vecí, ktoré už dlho odkladáme. V domácnostiach sa začalo viac komunikovať a vytvárať si vzťahy. Vďaka tomu sme viac doma s rodinou, a to som si začala uvedomovať, akú veľkú cenu má pre mňa rodina, domov. Inokedy keď som prišla zo školy domov, tak som sa zavrela v izbe, keď sa zavriem v izbe teraz, hneď počujem klopanie na dverách s otázkami, ako: ,,Hneváš sa?“ alebo ,,Stalo sa niečo?“…..Vrátili sa momenty, keď si s rodinou pozrieme spoločne film, zahráme sa spoločenskú hru alebo úprimne porozprávame. S maminou sme si znova našli čas na spoločné pečenie. Konečne som si poupratovala v izbe, ale aj vo svojich myšlienkach. Začala som robiť veci, ktoré ma skutočne bavia a napĺňajú. Spoznala som svoje dobré, ale aj zlé stránky. Takisto som ešte bližšie spoznala svoju rodinu, zistila som, že je to naozaj veľký dar mať rodinu, pretože už ani to dnes nie je samozrejmosťou. Mnohé deti o svojich rodičov prišli alebo ich rodičia nechceli. Tento pocit by som nechcela nikdy zažiť.
Ešte pred pár dňami som mala veľa plánov a momentov, ktoré by som chcela zažiť, no dnes mám ešte o jedno viac. Síce si počas školských dní nadávame, že sa nám už nechce chodiť do školy a tak, ale myslím si, že ani byť mesiac zavretí doma nie je výhra. Dnes by som radšej sedela v škole aj keby sme mali tie najhoršie hodiny ani to by mi už nevadilo, ale aspoň by som nesedela doma a nenudila sa. Doma som už urobila všetko čo sa len dalo zato v škole by som sa naučila nové. Takže ja už len dúfam, že sa toto všetko skončí a všetci sa vrátime do svojich starých koľají, zdraví a ponaučení. 🙂
Sofia Rajčanová 8. A trieda
…………………………………………………………………………………………………………………………………………………..
Tieto dni prežívame naozaj zvláštne. Strach a neistota sú na každom našom kroku. Dôvodom ,,nečakaných prázdnin“ je rýchlo sa šíriace vírusové ochorenie COVID-19.
Zrejme nemusím vypisovať nevýhody, pretože COVID-19 je nevýhoda sama o sebe, no pár ich spomeniem. Deťom chýbajú kamaráti, samota je veľkým nepriateľom aj u starých ľudí. Veriaci nemôžu ísť do kostola aj keď je to pre nich dôležité. V rodinách sú problémy, strach o to či budú mať čo jesť a strechu nad hlavou je otázne. Lekári, sestričky, zdravotnícky personál či policajti a hasiči sú v ohrození z dôvodu nedostatku ochranných pomôcok, či nezodpovedných ľudí. Avšak poďme sa na chvíľu zastaviť, svet potrebuje vydýchnuť a presne to prinášajú ,,nečakané prázdniny“. Myslím si, že ľudia si postupne uvedomujú čo je dôležité a, že nepotrebujú všetko. No panika je tu stále, a bola aj predtým, než sa na Slovensku objavil prvý nakazený. Ľudia vykúpili rúška, neskôr hygienické potreby a postupne aj potraviny. Nazdávam sa, že je nutné zachovať chladnú hlavu a dodržiavať nariadenia a odporúčania. Ako napríklad umývať si poriadne ruky, zbytočne nevychádzať z domu, ak idem do obchodu, drogérie či lekárne, nosím vždy rúško. Možno niektorí rúško nemajú, dá sa jednoducho ušiť. Keď sa na to všetko teraz pozerám, nie je to až také zle, teda až na to, že sa blížime ku ekonomicky ťažkým chvíľam. Myslím hlavne na zdravie mojej rodiny, mojej babky Elenky, ktorá patrí do najrizikovejšej skupiny ľudí, na tety, ujov, bratrancov, sesternice, či starých rodičov. V týchto ťažkých chvíľach veľmi obdivujem môjho trpezlivého, šikovného ocka a ochotu mojej maminy. Moja rodina je pre mňa všetko, je, bola, aj bude, nikdy sa to nezmení, verím, že ľudia, ktorých poznám to majú takisto, a že nedovolia opustiť svoje hodnoty voči rodine ani v týchto ťažkých chvíľach. Podporujme sa navzájom a pomáhajme si. Možno som naivná, ale verím, že ľudia pochopia, čo pre nich znamená rodina a aké sú v živote skutočné priority.
V tieto dni musíme všetci občania Slovenskej republiky, Európy, celého sveta držať spolu. Iba spolu to dokážeme prekonať a možno o pár rokov budeme spomínať na túto situáciu v dobrom. Verme, lebo všetko zlé je na niečo dobré. Možno nám táto situácia konečne otvorí oči a ako ľudstvo sa niekam posunieme.
Nikolka Mydliarová 9. a
