Niektorí ľudia sú skutoční majstri sveta v pretvarovaní. A dokážu sa pretvarovať aj neskutočne dlhú dobu.  Sú na to jednoducho odborníci od narodenia. Často ani sami nevedia, prečo sú schopní urobiť také veci, ktoré by iní ľudia nikdy neurobili. A iní ľudia sú zase až takí dobrí, pokorní, slušní a empatickí,  že ich iní dokážu zmanipulovať až tak, že ich pripravia o zdravie. Takto to bolo aj v živote  Zlatice a Róberta.

Tohto roku sa Eme na hudobný festival veľmi nechcelo ísť. Nebolo to spôsobené len horúčavami, ale aj tým, že Roman jej už začínal liezť na nervy. Čo ju presvedčilo na festival ísť, bola hlavne dobrá partia, ktorej mohla byť súčasťou a prežívať tak kopec zábavy. Keď si spomenula na spoločné chvíle so super ľuďmi, hneď sa vzdala myšlienky, že nikam nepôjde. Pobalila si kufor a začala kráčať smerom k železničnej stanici. Keď uvidela Romana, trochu jej zamrzol úsmev na tvári, ale prítomnosť ostatných kamarátov a kamarátok jej vyčarila radosť v očiach. Hlasný smiech prehlušoval myšlienku na rozchod s Romanom, ktorá už bola hlboko usadená v Eminej hlave. Nechcela to riešiť pred festivalom. Veď to mala byť udalosť tohto leta. A v posledných dňoch nemala na to vôbec energiu. Naháňačka v práci, práca v záhrade, pomoc rodičom a mnoho ďalších vecí v rodine. A tiež nenašla ešte tie vhodné slová, ako to Romanovi povedať a hlavne všetko vysvetliť. A tiež sa bála, že zostane opäť sama. Samoty sa bála a uvedomovala si aj svoj vek. Bola zmätená. Napokon si povedala, že sa uvidí po festivale. Dala tak Romanovi poslednú šancu. Myslela si, že ak sa stane nejaký zázrak, možno ju ešte presvedčí a že to s ním nevzdá.