Chladivá, hustá hmla pôsobila zrána dosť stiesnene i na Milana, ktorý čakal na zastávke MHD a pofajčieval svoju obľúbenú cigaretu. Pred pár dňami oslávil štyridsiatku. Bol to starý mládenec, vysokej, štíhlej postavy. Jeho prísny výzor dotvárala plešinka s okuliarmi, ktoré viac -menej nosil na špičke nosa. Kolegovia ho pre jeho zovňajšok prezývali pán profesor. Bol to vskutku milý chlapík s dobrým srdcom, ale jeho život bol akoby plávajúcou loďkou na divokej rieke, ktorá hľadala svoje miesto na zakotvenie.

Keď som sa spoznala s Igorom, bola som úplne otupená z našej mnohopočetnej rodiny, v ktorej som musela neustále plniť množstvo príkazov. Pripadala som si ako slúžka pre mladších súrodencov. Rodičov som kvôli tomu nenávidela. Bola som drzá a papuľnatá. Na gymnáziu ma to tiež bohvieako nebavilo. Stále dokola to Isté. Donekonečna.

Slnečné lúče dopadali priamo na Milkinu posteľ. Zrazu našli aj jej tvár. Roztopašne ju pošteklili na nose a Milka v tej chvíli pozrela na hodiny. Konečne sedem hodín, a tak môže vstať a utekať do práce. Rukou nahmatala na nočnom stolíku mobil.Usmievala sa na ňu z neho žltá obálka.

Keď na bratislavskom letisku ohlásili pristátie lietadla z Londýna, Jarovo srdce pocítilo dvojnásobnú radosť. Jednak v tých slovách zacítil závan cudziny, ale predovšetkým sa nevedel dočkať chvíle, keď v dave ľudí uvidí Vandinu tvár.